Nebudem klamať, keď som sa prvýkrát stretla s názvom tejto knihy, ako správny history freak som sa potešila, že to bude niečo práve s takou tématikou. Namiesto gréckeho filozofa a talianskeho básnika sa mi dostalo niečoho diametrálne odlišného, no aj tak som bola nadmieru spokojná. Na knihu som narazila myslím na stránke Slovartu, kde sa písalo, že sa pripravuje jej slovenské vydanie. Po menšom googlovaní som zistila, že ide o YA román o dvojici dospievajúcich chlapcov a jeho autorom je americký spisovateľ s mexickými koreňmi Benjamin Alire Sáenz. Neváhala som, knihu som si stiahla za peniaze kúpila v obchode a prečítala ju v priebehu pár dní.


Hlavnými hrdinami sú, ako som už spomínala, dvaja chlapci. Aristoteles, alebo Ari, rozprávač príbehu, je nahnevaný tínedžer, ktorý nemá priateľov a ani perfektnú rodinu, jeho starší brat je totiž vo väzení, sestry sú už dávno dospelé, otec - vojnový veterán s ním málokedy prehovorí a mama situáciu zvláda ťažko. Dante je jeho pravým opakom, má milú a chápavú rodinu, nezvyčajný pohľad na svet a rád objavuje nové veci. Cesty tejto dvojice sa skrížia na začiatku leta na kúpalisku a hoci to na prvý pohľad vyzerá, že si rozumieť nebudú, opak je pravdou. Začnú spolu tráviť čoraz viac času a postupne sa zbližujú. Ari a Dante vďaka jeden druhému zisťujú veci nielen o sebe, ale aj o svojich rodinách a veciach či ľuďoch na okolo.
Nebudeme si zakrývať oči. V knihe nájdete aj LGBT tématiku. Ak si myslíte, že vás to odradí, skúste sa zbaviť predsudkov a dajte knižke šancu. Nejde totiž o žiadnych Päťdesiat odtieňov ani nič podobné, len o dvojicu tínedžerských chlapcov, ktorí sa náhodou stretnú a týmto stretnutím sa ich životy celkom zmenia. Najprv sa tomu každý svojským spôsobom bráni, no potom si začnú uvedomovať, že ich priateľstvo nie je len jedno z tých, ktoré trvá pár mesiacov a potom sa naň zabudne.



Kniha zatiaľ nie je dostupná v slovenčine, mala by vyjsť v januári 2016 a v češtine v decembri tohto roku. Autor však píše jednoducho, takže ak ste čítali Greena či Rowellovú v angličtine, nemyslím, že táto kniha by vám mala robiť problém. Úplne som sa zamilovala do oboch hlavných postáv, lebo sa krásne dopĺňajú. Milujem, že sa volajú Aristoteles a Dante namiesto nejakých obyčajných mien lebo je to úplne super. Postavy sa zdajú reálne, majú problémy, s ktorými musia denne bojovať. Ari a Dante sú rozdielni a zároveň rovnakí a občas som bola na nich naštvaná a tuším som kde-tu aj vyronila slzu lebo omg. Viem, že lebo omg veľa toho nehovorí, ale kniha je skutočne super. Preto ak hľadáte niečo nové, po čom by ste siahli, odporúčam práve Aristotle and Dante Discover the Secrets of the Universe, lebo ak už len ten kilometrový názov nestojí za to, tak neviem už. Kniha je plná krásnych myšlienok, v ktorých sa možno sami nájdete, lebo aj ja som sa.

Pár dní dozadu ma pochytila neskutočná chuť na tie typické hrubé americké palacinky s javorovým sirupom a zmrzlinou, a tak som samozrejme hneď hľadala tie najlepšie recepty. Po odskúšaní musím povedať, že sú naozaj úžasné a chutili mi dokonca viac ako vo Wetherspoon's, a to je už čo povedať, keďže Wetherspoon's je moja srdcovka. Tak sa s vami idem podeliť o recept, keby aj vás niekedy napadli takéto chúťky na nejaké fajné breakfast food uprostred noci.

Budete potrebovať

Príprava

Kedysi u nás v meste bola taká reštaurácia/čajovňa, volala sa Kompas a mali tam najlepšie cookiesky, aké som kedy vyskúšala. Nevydržala však dlho a čoskoro ju zavreli, no ešte predtým sa mi podarilo získať od nich recept na moje obľúbené cookies a odvtedy ich robím najradšej, aj keď nie vždy výjdu, ale zato vždy po mne zostane v celej kuchyni bordel ako po výbuchu. Tak nech sa páči pre kuchynských kutilov ponúkam recept, keby ste ich chceli niekedy vyskúšať aj vy.

Budete potrebovať

Príprava

Postup

Čoskoro sa vraciam späť do Glasgowa a už niekoľko týždňov z toho mám mierny freak out hneď z niekoľkých dôvodov, ale to nie je podstatné, podstatné je, že som si uvedomila, že rozhodne nie som jediná, kto sa bude začiatkom školského (zase raz) sťahovať, a to ma viedlo k tomuto článku. Možno niektorí z vás odchádzajú na druhý koniec štátu za univerzitou, alebo sa sťahujú do vysnívaného mesta za prácou, alebo si jednoducho povedali, že už by aj stačilo, je načase odísť od mamy. Alebo vás to čaká v budúcnosti. Alebo len premýšľate, či by ste to mali urobiť, či je dobrý nápad odísť do Prahy alebo Londýna alebo do Zürichu, alebo hocikde inde, kde vás to láka - a v tom prípade budem dúfať, že tento článok vám pomôže v rozhodnutí. A ak ste normálny, bežný, každodenný človek, pravdepodobne už len myšlienka na to, že predsa len budete musieť odísť od tej milovanej mamičky, ktorá sa o vás toľké roky starala a varila vám obed a prala vám zašpinené slipky, vás desí do nepríčetnosti a najradšej by ste boli, keby ten deň odchodu bol až tak o sedem rokov a možno, keď tuho zavriete oči, tak to vlastne vôbec nepríde. Lebo aj ja som taká bola, a asi taká ešte aj budem, keď príde jedenásty september a čas vrátiť sa, hoci som v Glasgowe bola šťastná a slobodná - a šťastná - ale zvyk je železná košeľa a je ťažké byť plne funkčným dospelým. Vravím síce plne funkčným, ale myslím tým tak trochu dospelým. Nuž a tak som si povedala, že pre týchto vydesených ľudí (a vlastne aj pre mňa) napíšem článok, len také malé uistenie, že to nie je vôbec také zlé, ako sa môže zdať, lebo, úprimne, presťahovať sa a začať nový život vyše tisíc kilometrov od mojej rodiny, konkrétne teda do UK, bolo asi jedno z tých najlepších rozhodnutí v mojom živote. Tak teda už konečne k veci, nech sa páči, ponúkam vám výhody samostatného bývania v cudzom meste.

Ste sami sebe pánom. Ani som si neuvedomovala, ako veľmi je práve toto výhodou, kým som sa nevrátila na leto (alebo už len na tých pár týždňov na veľkonočné prázdniny) domov. Zrazu je všetko uprac hento, sprav tamto. Nechápte ma zle, nieže by ma otravovalo robiť veci okolo domácnosti (otravuje), chápem, že treba mame pomôcť s prádlom a povysávať a utrieť prach a tak, ale pravdou je, že keď bývate sami, robíte si tieto veci, kedy vy chcete (respektíve vôbec ahaha.) (Okej tak občas.) Umyjete si riad večer, lebo na obed sa vám nechce. Posteľ si necháte rozhádzanú, lebo načo by ste si upratovali perinu, keď si za tri hodiny pôjdete dať popoludňajšieho šlofíka. Sľubujete si, že povysávate zajtra, lebo aj keď to v tej maličkej izbe zaberie asi tak dve minúty, vyťahovať vysávač zo skrine je neskutočná otrava - a nakoniec povysávate až o dva týždne, keď k vám má prísť kamarát pozerať film, aby ste sa pred ním nemuseli hanbiť, že máte po zemi chuchvalce vlasov a rôzny iný neidentifikovateľný bordel, ale nie je tam nikto, kto by vám za to nadával, lebo je to predsa vaša súkromná izba a váš osobný neporiadok). Periete si, až keď už naozaj musíte (alebo ešte neskôr upsik, napríklad mne keď došli ponožky, tak som si šla do Primarku kúpiť ďalšie, len aby som ešte oddialila to pranie, očividne si musím dať život do poriadku ale ešte nie ešte som mladá a pochabá nehajte mňa), lebo ísť na trikrát po schodoch hore a dole, len aby ste dali veci do práčky, z práčky do sušičky, a nakoniec ich odniesli naspäť na izbu je tiež riadne otravné, a to ani nehovorím o skladaní prádla, čo tiež niekedy vynecháte, len ho jednoducho necháte v taške a potom sa v nej každé ráno hrabete pätnásť minút, kým k tej bodkavej ponožke nájdete pár. Ale kým žijete s rodičmi, na všetko je vyhradený špecifický čas, kedy treba čo robiť, a ten čas je výlučne vtedy, keď si to vaša mama zmyslí, a kedy vy niečo robíte, lebo už to pol hodinu preboha nepočká.

Rodina je vám vzácnejšia. Práve preto, že ich nevídate veľmi často - najmä ak žijete dosť ďaleko a s rodinou ste trikrát do roka. A áno, občas, hlavne zo začiatku, to môže byť ťažké. Voláte s nimi párkrát do týždňa a zakaždým, keď na Skype stisnete to červené tlačidlo, až vám stisne srdce od žiaľu. Nemôžete ísť za mamou do obývačky, kde si číta knižku, objať ju a desať minút ju len tak z nudy otravovať. Ale verte mi, zvyknete si na to, čoskoro sa z dvoch týždenných telefonátov stanú jeden-dva mesačné a niekedy sa vám ani to nechce, lebo ste stále s kamarátmi a na párty a vonku a v kine a všade, kde len chcete, lebo je to len a len vaše rozhodnutie a nemusíte si pýtať nikoho povolenie a nemusíte nikomu vysvetľovať, kedy prídete domov a prečo tak neskoro (z toho vyplýva ďalšia výhoda - viac voľnosti!). A potom vám dôjdu peniaze a vy chcete poprosiť mamu, či by vám neposlala nejaké tie drobné na účet, a taktiež si uvedomíte, že ste s ňou naposledy hovorili pred sedemnástimi dňami a cítite sa previnilo, že si na svoju vrúcne milujúcu mamičku spomeniete až vtedy, keď niečo potrebujete. Ale napriek tomu, stále prídu momenty, kedy sa vám za nimi zacnie, a potom, až ich uvidíte tri dni pred Vianocami, keď vás čakajú na letisku, sa vám nezavrú ústa celé dve hodiny cestou domov, lebo máte tisíc zážitkov (ktoré, samozrejme, pravdepodobne musíte trochu cenzúrovať, lebo predsa len, je to vaša mama) a chcete, aby vaša rodina vedela o všetkom tom úžasnom a skvelom, čo sa vám počas roka dialo, a vyzvedáte, čo zase robili oni a čo je nové doma a v robote a či vaša posteľ stále tak vŕzga a či na chladničku pribudli nejaké magnetky. A prvý týždeň sa vytešujete, že zase raz môžete chodiť mamu otravovať, keď si číta, a pozerať s otcom filmy - ale to vás čoskoro prejde a vy sa zase začnete tešiť späť domov. Domov domov, do vášho nového, len vášho domu, lebo nebudeme si klamať, tá voľnosť je na nezaplatenie.

Žijete tam, kde chcete. Ak ste sa odsťahovali za univerzitou, prácou, alebo proste len lepším životom, dúfam, že to bolo preto, že to mesto milujete a bol váš sen tam bývať. Môžete ísť objavovať mesto, spoznávať svoj nový domov, nájsť si nové obľúbené miesta, "svoju" kaviareň, kníhkupectvo a reštauráciu, kde vám už ani nebudú nosiť menu, len sa vás opýtajú, či si dnes dáte cestoviny ako vždy, alebo niečo iné. Vytvárate si nové zvyky, prežívate nové začiatky a spoznávate nových ľudí. Plusové body, ak ste sa presťahovali kamsi do zahraničia o čom by som mohla napísať osobitný článok, lebo preboha, žiť kdesi úplne mimo má ešte oveľa viac, oveľa konkrétnejších výhod. Formujete svoju osobnosť, nachádzate samých seba. Pretože, nebudem vám klamať, nie vždy je to prechádzka ružovou záhradou, a možno budete často sami, a možno vám bude chvíľu trvať nájsť si nových priateľov, ale aj tie momenty osamote, hlavne tie ťažké momenty, sú tie, ktoré vás spravia silnejším a ktoré vám dajú priestor spoznať samého seba - respektíve vytvoriť samého seba, lebo sa do svojho starého domova na tie Vianoce nevrátite ten istý Bohumil a tá istá Kunikunda, akí ste odišli. Veľa vás to naučí a veľa vám to dá, aj keď niekedy chvíľu trvá, kým si to uvedomíte, a možno si to niekedy neuvedomíte vôbec, až kým vás na to neupozorní váš najlepší kamarát Gašpar v reštaurácii, kde ste zrazu oveľa sebavedomejší pri platení účtu a dokonca s čašníčkou nadviažete krátky nenútený rozhovor, čo by vaše minulé ja nikdy nespravilo.


Keď žijete s rodičmi, nenaučíte sa finty ako ísť si kúpiť 5 párov ponožiek za dve libry, lebo mamy sú zodpovednejšie ako vy a mamy perú načas. Nezistíte, aké to je naozaj zahanbujúce žiť v tom svinčíku, pretože otcovia vás nútia vysávať dvakrát do týždňa a ak to nespravíte vy, tak to spravia oni. Nebudete vedieť, aké nechutné je hľadať v tej štvordňovej kope riadov naukladanej v dreze lyžičku, z ktorej by sa tá zaschnutá špina dala umyť a nakoniec to nevzdáte s tým, že ten jogurt radšej vypijete, ako by ste mali strčiť ruku do toho už pomaly zaplesneného drezu. Naučíte sa robiť ťažké rozhodnutia (ako napríklad to s tou lyžičkou ahahaha dobrý džouk Mitchie, dobre ty Mitchie) a možno niekedy aj ťažkou cestou prídete na to, ako rozumne narábať s peniazmi. Teraz ste asi zmätení a premýšľate, čo je na tomto všetkom dobré, prečo to píšem, akoby to boli výhody a dôvod, prečo žiť sám?! Všetky tieto veci vás naučia samostatnosti a zodpovednosti. V tom momente, ako stojíte pred drezom, v ktorom sú nakopené riady a prehľad kuchyne minulého týždňa, vám nie je všetko jedno a najradšej by ste odišli do IKEA a kúpili si nový príbor (ale ten nie je taký lacný ako ponožky takže rozumnejšie by bolo nerobiť to, len taká malá rada odo mňa) alebo sa v duchu hrešíte za to, že ste predsa len od tých rodičov odišli, lebo doma by sa niečo také nikdy nestalo, ale verte mi, na čas, kedy ste si vytiahli čistú lyžičku z príborníka si v budúcnosti nespomeniete, ale aká dobrá a živá historka by mohla byť z toho, ako ste sa prebojovali cez sedem tanierov (okej, možno tak dva, lebo ktorý mladý človek by si kupoval toľko tanierov preboha, a možno dve misky a tri hrnce a jedna panvica, z ktorej ste jedli ovsené vločky vtedy ráno, keď sa vám nechcelo umývať riad). Všetky tieto veci sú podľa mňa dobré zážitky, ktoré sa nielen že v budúcnosti dobre rozprávajú, ale navyše vás pripravia na život dospeláka - ktorý raz nevyhnutne príde, aj ak pred tým budete zatvárať oči. Nech sa páči, tento smutný, desivý prísľub na záver.

Brand new časť Zatvorených dverí je tu práve teraz! Opäť si zo všetkého robíme srandu, nadávame si (ale to len zo srandy, nebojte sa) a máme sexuálne narážky, ale čo už s nami. Hádam ste si aj zvykli. Ak ste tu noví, ospravedlňujeme sa vám. Ale. Nehanbíme sa za to kto sme! Iba občas. Ale nie. Nehanbite sa ani vy, vždy buďte sami sebou. Toľko motivácia pre dnešný deň.


Alex: Nie každý môže byť taký super ako my


Mitchie: 6 rokov je to odkedy sa poznáme, nie 7
Alex: Za chvíľu to bude 10, potom 20
Mitchie: A potom koniec lebo nechcem aby si mi pripomenula Gerarda Depardieua


Mitchie: Presne hentú pesničku som ti chcela poslať asi pred 20 minútami omg
Mitchie: A si vravím že nah
Alex: No pekne, niežeby si si povedala yah
Alex: Pošlem jej

Alex: Toto je tá pesnička či si si povedala nah a mala si si povedať yah


Alex: Vieš o tom že ten spevák odišiel zo skupiny?
Mitchie: Neviem, prečo si myslíš že by som mala také infošky pls
Alex: Však ja ti ich podávam
Alex: Poviem si yah a dám ti infošky


Alex: Ale ja už mám zaužívaný slovenský term a povedala som si yah a povedala som ti ho
Mitchie: Veď už si prestaň zo mňa robiť piču


Mitchie: Zriešila som
Alex: Ja som prečítala zhrešila som
Mitchie: Ja tiež


Mitchie: Ty si najväčšia piča
Alex: Ale ty si v hĺbke myslíš že som úžasná


Mitchie: Lol pamätáš ako sme raz ostali hore do tretej a posielali si Pierrove fotky?
Mitchie: Vtedy som bola v piči z toho že preboha tri hodiny!
Mitchie: Teraz by som si len povedala že lol


Alex: Ukradli nádej
Mitchie: Ukradli tvoju mamu
Mitchie: Ale ju neuniesli
Mitchie: Lebo ju neuniesli


Mitchie: A ty sa máš ako?
Alex: Bože akoby sme boli na pokeci
Alex: Dobre a ti
Mitchie: :D :D Strč sa ti piča, sa nemôžem ani zaujímať o tvoj stav?


Mitchie: Fassyho penis hral v ďalšom filme
Alex: Idem si hneď vygoogliť
Mitchie: Fassyho penis alebo ten film?
Alex: Oboje


Alex: Ja chcem slotha
Alex: Kde sa to kupuje
Mitchie: Na ebay


Mitchie: Podľa mňa ty by si mala natáčať seba celý deň a potom to zavesiť na youtube pod názvom "sloth behaviorism"
Mitchie: Vieš, for science


Mitchie: Snažíš sa mi niečo naznačiť?
Alex: Jj že som super


Alex: Ale aj masáž by som uvítala
Alex: Od niekoho so studenými rukami lebo omg
Alex: alexisonfire


Mitchie: Tie nálepky, to sú lesbické žraloky?
Alex: Vyzerajú
Mitchie: Alebo možno nejaké demisexual pancurious genderswag


Alex: Už by mohli všetci prestať
Alex: Stop supernatural panoramatic genderswag 2k15


Alex: No a že kto je piča out of us two
Mitchie: Myslím že posledné dve slová sú odpoveďou na tvoju otázku


Mitchie: Mám existenčnú krízu
Alex: Nebuď smutko
Mitchie: Tak dobre
Alex: Som taký therapist že koniec
Alex: Mali by si ma celebrity objednávať, všetky by som z depky vyliečila
Mitchie: Jj
Mitchie: "mám problém s alkoholizmom, opustila ma žena a môj otec sa vyspal s mojou bývalou manželkou" "nebuď smutko" "I'M CURED"
Alex: #doctored
Mitchie: #therapisted
Mitchie: #therapist'd
Alex: Ja nás milujem
Mitchie: Tak to máš problém
Mitchie: Mala by si sa ztherapist'dovať
Alex: self-therapist'd
Mitchie: Okej aj ja nás milujem


Mitchie: strč sa
Mitchie: Teda
Mitchie: alexmitchie

Viete čo? Neviete. Tak ja vám to poviem. Respektíve my vám povieme, lebo ak ste si to ešte nevšimli, tak tento článok píšeme obe. Ako už názov napovedá, boli sme na koncerte Passengera v Bratislave. Tešili sme sa, že bude na hrade Devín, presunuli ho však do Starej Tržnice. Škoda tej hradovej atmosféry, no koncert bol aj tak superko a čo by sme to boli za blogerky, keby sme sa s vami nepodelili o všetky zážitky?

Tak teda, najmilší priatelia, začneme asi ránom, lebo už ráno, ako sme stáli na stanici a čakali na vlak (so 45 minútovým meškaním preboha), po schodoch vyšiel chalanisko, ktorého tvár mi nahnala husaciu kožu a srdce mi až vynechalo úder pri myšlienke, že PREBOHA VEĎ TO JE LIAM PAYNE. Lol, samozrejme, že to nebol Liam Payne, ale bez srandy sme sa naňho pozerali asi 5 minút vkuse, snažiac sa prísť na to, či by to on mohol byť, pretože tá podoba bola neuveriteľná. Úplne že ty kokos. A ešte viac. Ja to ani neviem dať do slov, ako veľmi vyzeral ako Liam, a preto sem dám jeden rozmazaný sneaky shot, ktorý hádam bude rozprávať za seba.


No ale povedzte, kebyže tú fotku uvidíte na nejakej fansite a odmyslíte si tie typické modré sedačky nepochybne patriace Slovenským Železniciam, neuverili by ste, že je to candid záber Liama? Lol. Eniwej. Keď sme po milión rokoch konečne vystúpili z vlaku, rýchlou a zbesilou MHD sme sa odviezli do Starého mesta,. Tam sme sa trošku poprechádzali po uličkách ako stvorených na insta fotky a popri množstve hipsterských kaviarní, hľadajúc miesto, kde by sme si ovlažili naše vyprahnuté hrdlá a zasýtili naše vyhladnuté žalúdky. Pôvodne sme hľadali McDonald, aj sme ho našli a potom sme z neho odišli. Skončili sme v Krčme gurmánov Bratislavy a to nie je názov, ktorý som si práve vymyslela, naozaj to tam mali napísané. Volalo sa to KGB a bolo to niekde v pivnici, plné komunistických plagátov, na ktorých sme si počas jedenia nášho cézar šalátu precvičili azbuku. Odtiaľ sme si to namierili do kaviarne Foxford pod heslom Však buďme na chvíľu aj my bratislavskými hipstermi. 

A okrem tých hipsterov sme boli aj netrpezlivé, lebo im trvalo asi tisíc rokov, kým nám doniesli kávu. V každom prípade bol náš čašník najrozkošnejší na svete, vysoký a feši, a také zlatko proste. A keďže sme sedeli za takým tým vysokým stolom s výhľadom na ulicu, nevideli sme veľmi, respektíve sme si veľmi nevšímali priestor kaviarne za sebou, takže keď v jednom momente - po osemdesiatich štyroch rokoch od objednania - prišiel čašník s komplimentárnymi koláčikmi, vôbec som si ho nevšimla a ako sa ozval, tak ma tak trhlo, že som až nadskočila na mieste a ruka mi vyletela k srdcu, aby som skontrolovala, či nemám slabšiu srdcovú príhodu, a čašník sa smial a ospravedlňoval a zároveň vyzeral mierne worried, ale uistila som ho že je všetko v porádku. Ale očividne na to nezabudol, lebo keď nám niesol účet, dal nám také dve kartičky a vraví že to je na akékoľvek sťažnosti alebo hocičo, a že "tam môžete napísať niečo také akože vás vyľakal čašník alebo tak". A presne to som napísala lol. Ale za tým som dodala, že bol ale milý a že si zaslúži povýšiť! Lebo bol. A zaslúžil. 

Potom, ako sme milému strašiacemu čašníkovi nechali sprepitné, lebo aj to si zaslúžil, po konzultácii s Google Maps sme sa vybrali hľadať tú Starú Tržnicu. Ako non-Bratislavčania sme nemali tušenie, či vôbec ideme dobre, no zrazu sa pred nami objavila budova, ktorá sa až nápadne podobala na tú, ktorú som si deň predtým vygooglila pod heslom Stará Tržnica. A stála pred ňou kopa ľudí, tak sme usúdili, že by to mohlo byť ono. Na prechode pre chodcov sme ešte narazili na nejakú skupinku vesmírnich lidí, pričom jeden z nich sa snažil Mitchie dať do ruky nejaký ich almanach, no my sme sa hnali len za svojim cieľom a tým bol Passenger. Ktorému sa mimochodom ušla len tabuľa vedľa dverí, na ktorej stálo "PASSENGER, KONCERT DNES 18:00" a ktorú by ste si hádam na prvý pohľad ani nevšimli. Potom, čo sme asi tisíc rokov čakali, Milovia (členovia staffu - interný džouk ešte z Edovho koncertu minulý rok) konečne začali púšťať dovnútra. Ako správne ženy sme najprv zamierili na toalety a potom sa mohol začať hudobný zážitok.

Prvá predkapela pozostávala z troch väčšinou hipisácky pôsobiacich žien a troch mužov a boli fajní, mali pekné pesničky a pekné hlasy a pekné melódie, ktoré mi občas spravili zimomriavky, ale bolo veľmi ťažko rozumieť ich textom, a pôvodne som si myslela, že je to tými hudobnými nástrojmi a tým, že sú celkom hlučné, ale teraz sme si ich s Alex pustili na youtube, a hoci tam je tá hudba menej hlasná a je dievčatá dobre počuť, tým anglickým slovám so slovenským akcentom je rozumieť stále zaťažko lol. Nevadí, aj tak boli celkom dobré. Oh a volali sa Genius Locci, čo povedali síce raz, ale rovnako ako ich texty, aj tento názov sme celkom prepočuli respektíve nerozumeli a museli si ich googliť upsik. Po nich prišiel ešte lepší akt, predskokan č. 2, o ktorom vám určite rada porozpráva Alex, keďže sa nad ním roztápala celú pol hodinu, čo bol na javisku. (Nieže by ja nie, ale na ňu vrhol tuším silnejší spell. :D)

Nebudem klamať, netušila som, kto to vlastne ten predskokan č. 2 má byť a keď veľmi sympatický Milo našteloval, čo bolo treba a predskokan č. 2 vybehol na pódium, pri pohľade na jeho dlhé blonďavé kadere vykúkajúce spod klobúka som si na moment myslela, že je to žena. Bol to však muž a volal sa Stu Larsen. Porozprával nám, že je z Austrálie, toto je jeho first time in Slovakia (nečakane) a že s Passengerom cestujú naprieč Európou spoločne a aké to je super a tak. A potom schytil svoju gitaru a začal spievať, sem-tam vydal nejaké smiešne zvuky (ktoré sú aj v origináli pesničky, lebo si ich práve púšťame na youtube a smejeme sa na nich - teda nie na tých pesničkách, tie sú super, ale na tých zvukoch, ktoré znejú, akoby boli súčasťou nejakého zariekavacieho rituálu, viď tu približne 1.20). Aha, a mal riadne úzke nohavice, lol, ale asi ich perú s Passengerom v jednej práčke, lebo aj on mal také, ako nám povedal, keď po Stuovi nabehol na pódium. 

Áno, no, omg, PASSENGER.


Veľmi kvalitná fotečka, áno. ENIVEJ. Ešte ani nezačal spievať prvú pesničku a už nám sľúbil, že sa pokúsi nás všetkých čo najviac zdeprimovať, a že hneď aj začne takou pomalou smutňučkou - Fairytales & Firesides a ja som začala poskakovať že omg to je moja obľúbená a nato som nevedela ten nával lásky udržať v sebe a zakričala som naňho v tom tichu sály, že "LOVE YEEWWW!" a on na to že "LOVE YOU TOO" a nato začal spievať. A päť radov predo mnou a vedľa mňa a okolo mňa sa všetci otočili s úsmevami že úúú, lebo tak áno, vyznali sme si lásku takto pred všetkými a to je v našom vzťahu predsa veľký krok, a dostať od Mikea takéto pekné úprimné srdcervúce vyznanie bol naozaj krásny pocit a skoro som sa pocikala.

Mitchie akurát vraví, že "bože keby sme si tak spomenuli na všetky tie džouky, čo hovoril" a naozaj, lebo pomedzi pesničky stále čosi rozprával a zakaždým sa na tom smiala celá sála. Ako napríklad o tých nohaviciach, že sú mu malé a že ak sa vystrie na zemi, tak je to kvôli nim (a nie kvôli "jablkovému džúsu" ktorý popíjal lel). Alebo že film Frozen ruined his life, lebo si jeho pieseň Let Her Go všetci mýlia s titulnou odtiaľ Let It Go. A nato povedal, že isto teraz niekoľko ľudí sa otočilo na odchod že doriti, wrong song guys, a potom týmto imaginárnym ľuďom aj zamával na rozlúčku, čo bolo tiež dosť komické len tak mimochodom keby vás to zaujímalo ehehe. Alebo, že počas niektorých pesničiek bude mať spešl požiadavky, napríklad aby sme kričali ako najviac vieme, alebo že aby sme boli ticho, a to chcel povedať "I will need you to get-" a nedopovedal, lebo nejaká baba zakričala "GET NAKED!" a on sa zasmial a potom sa k tomu ešte niekoľkokrát vrátil a povedal že to je his kind of girl a omg. Aj keď tam bolo tak teplo, že by som sa nedbala get naked. A hovoril, akí sme super a ako si myslel, že keď príde do Bratislavy tak nikto na jeho koncert nepríde ("nobody will fucking show up", lebo ako sa ukázalo, Passenger veľmi rád nadáva pri každej príležitosti) a aký je šťastný, že prišlo toľko ľudí. A vravel ako to vôbec nečakal a ako veľmi nám ďakuje a celý bol taký dojatý a skromný a úžasný. A kopu ďalších vecí, omg. Milujem ho. 

Aj nám tak sľuboval, že sa budeme na jeho koncerte cítiť fucking miserable, a my sme na to začali kričať od nadšenia a on že jasné, teraz cheerujeme, ale počkajte o hodinu! Tiež sa nám zveril so svojimi ťažkými začiatkami, ako hrával na uliciach a ľudia mu nevenovali až tak pozornosť, a že hral aj v Kodani, kde majú celkom striktné pravidlá ohľadom takéhoto pouličného hrania, a že policajtom vadilo, že predával svoje CD-čká...a drogy...a zbrane. Lelelel. A tak že si nakoniec našiel nejaké miesto, kde ho už policajti nenašli. Ale, bohužiaľ, ho tam nenašiel ani nikto iný. Proste úplný týpek zabávač, furt keď čosi rozprával, tak sme sa rehotali celá sála. Aj si doberal niektorých konkrétnych fanúšikov, lebo niektorí boli tak svojsky hluční, že sa nedalo si ich nevšimnúť, jeden tam furt mával neónovo-zelenou svietiacou tyčinkou ("green penis") a na všetko odpovedal a vykríkal aj keď nemusel, čo je normálne dosť otravné, ale v tomto prípade to bolo veľmi milé a vtipné a pravdepodobne to bolo tým, ako sa k tomu postavil Mike a ako mu vždy trefne a hlavne trpezlivo odpovedal. Neuveriteľné zlatko ten chlap, vážne. A druhý tam zase vždy vykríkal v tých tichých pesničkách, keď nás prosil, aby sme boli ticho, tak sme ho všetci počúvli, a potom už tak ku koncu, keď dospieval refrén a na pár sekúnd iba brnkal na gitare, tak jeden chlap tam zavýskal, Passenger sa zasmial a pokračoval v spievaní, a takto sa to zopakovalo asi trikrát a potom Passenger so smiechom vraví že "I LOVE THAT GUY!", čo bolo úplne krásne od neho, lebo vôbec nebol nejaký annoyed alebo čo, že OMG PROSIL SOM VÁS ABY STE DRŽALI HUBY PREČO TU VYKRÍKAŠ, ale skôr bol rád, že omg tento chlapík si môj spev natoľko užíva, že ma musí podporiť svojím krikom. A jednoducho sa nedalo byť naštvaný na žiadnych jednotlivcov, ktorí takto kričali, ako by som pravdepodobne bola na hocijakom inom koncerte, preto, že Mike to zakaždým treatoval ako pozitívum a omg, neviem, či vôbec dávam zmysel, ale proste chcem povedať, že tá atmosféra bola neuveriteľne úžasná a wow. Celý bol absolútne úžasný a tak nenútene vtipný a skromný a miliónkrát nám ďakoval a omg, nemám slov na to aký bol charizmatický a šarmantný a totálne dokonalý. A najnádhernejšie Hearts on Fire spieval ako duet so Stuom a bolo to krásne a dojemné a nádherné a neviem koľko ďalších synoným ešte. A ešte pri nás v dave stál aj týpek, ktorého sme neformálne nazvali Passengerov brat, lebo nielenže vyzeral ako on a mal tričko s jeho podobizňou, ale aj rozprával po anglicky a vedel texty všetkých songov, dokonca ich aj názorne ukazoval (asi pre nepočujúcich lol). No nakoniec sme sa dozvedeli, že je to len poriadne zanietený fanda z Austrálie. Aha, a týpek stojaci za mnou, ktorý sa na mňa stále pozeral, až mi to prišlo mierne creepy, mi v jednej chvíli poklepkal po pleci s tým, že ma pozná a nakoniec vysvitlo, že je to bratranec mojej kamarátky, sranda.


V každom prípade je medzi mnou a Mikeym čistá láska, milujeme sa aj napriek jeho netopierím ušiam a rifliam, ktoré by pokojne mohli byť aj legíny, Alex nám už chystá zásnubnú párty a ja si pomaly začínam hľadať svadobné šaty.

Presne tak, a môj družba môže byť kľudne aj vlasatý Stu s podobnými legínami ako mal sám budúci Mr. Mitchie, lol. Ešte dodám, že sme na záver videli Mila, ktorý vyzeral trošku ako Liam, ale nie úplne, skôr sa podobal na toho týpka z vlaku, čo vyzeral ako Liam. V skratke, krásny deň.