sloth life: apríla 2016

Gently accept your humanness

Minulý mesiac som stále s pár ďalšími ľuďmi pred dvadsať člennou skupinou, vedľa nás na obrovskom plátne zapnutý powerpoint, a my, spolužiakmi určení, sme mali prezentovať náš projekt pred zvyškom triedy. Nebola som jediná, kto bol nervózny, ale bola som na tom najhoršie. Na jednej strane, vždy som bola z prezentovania, odpovedí, rozprávania pred skupinami nervózna, vždy mi bilo srdce a triasol sa mi hlas potili sa mi dlane, ale vždy som to podľa možností mala pod kontrolou. Tentoraz to však bolo iné, a neviem, či to bolo tým, že som neprezentovala už niekoľko rokov a vyšla z cviku, alebo tým, že som bola obklopená ľuďmi, pred ktorými som nebola "udomácnená", alebo tým, že som musela rozprávať v cudzom jazyku, alebo všetkým dokopy, ale pod tým nátlakom stresu som sa uprostred svojej časti doslova zrútila - zrazu som si začala až príliš uvedomovať všetkých pohľady upreté na mňa, do toho som cítila a počula, ako sa mi trasie hlas a nedokázala som to kontrolovať, a môj mozog mi stále dookola a bez prestania vravel, "všetci si uvedomujú, že si nervózna". Nato moje ústa vykríkli "OH MY GOD I AM SO NERVOUS", len aby som potvrdila ich domnienky, pravdepodobne. Čakala som, že sa aspoň zasmejú, čo by ma pravdepodobne upokojilo. Veď odľahčenie situácie, noňe. Miesto toho všetky tváre ostali vážne, a kto sa na mňa nepozeral doteraz, sa na mňa už určite pozeral - pravdepodobne s ľútosťou v očiach. Miesto odľahčenia som pocítila ešte väčšiu váhu, a môj mozog zareagoval ďalšou špirálou negatívnych myšlienok. A bum, do očí mi vyhŕkli slzy.

Ruky hore, kto sa kedy z nervozity rozplakal? Teda, kto sa rozplakal z toho, že musel rozprávať pred skupinkou ľudí?

Ak chcete vedieť, čo sa stalo potom, ľudia prezentujúci so mnou ma začali pošepky uisťovať, že mi to ide dobre, a ja som sa modlila, aby som to mala čím skôr za sebou. A keď som to naozaj mala za sebou, tak ma uisťovali už aj nahlas, že som to zvládla super, že bolo vtipné, keď som vykríkla, aká som nervózna a že ich to zaskočilo, lebo som pôsobila super confident. Očividne som super confident nebola, ale podľa všetkého, až do bodu, kým som to nevyzradila, sa mi to podľa všetkého darilo predstierať.

A ja som si uvedomila, že presne toto robím už celý život. Že sa snažím nevyzradiť sa, len aby preboha nikto nevedel, že som hanblivá. Keď sa stretnem s novými ľuďmi, snažím sa byť sociálna a priateľská a spraviť dobrý dojem, a vyzerá to tak, že podvedome pre mňa dobrý dojem znamená byť niečo, čím nie som.

Všetci robíme to isté. Tvárime sa, že sme iní, než sme naozaj, len aby sme spravili dojem, len aby niekto nezistil pravdu - že v skutočnosti sa možno hanbíme, že v skutočnosti možno nie sme až tak vtipní, ako sa snažíme druhých presvedčiť, že možno je náš život o čosi menej akčný a napínavý a nabitý a energický, ako ho prezentujeme. Všetci od seba máme očakávania a predstavy, akí by sme mali byť, ktoré sú tak ďaleko od našej skutočnej verzie, že je nereálne sa k tomu naozaj dopracovať. Aspoň teda mne sa to nikdy nepodarilo. Odjakživa som si želala byť krajšia a úspešnejšia a viac otvorená a menej sa červenať a byť menej emotívna a viac priateľskejšia a viac sebavedomá, hlavne viac sebavedomá. Veď keď ste raz sebavedomý, je to ako magnet, ostatné bude nasledovať.

Ale málokedy si povieme, že je to okej. Že sme dobrí takí, akí sme. Kto to kedy videl, že by niekto vyslovil slová, "vieš čo, zakaždým sa nejako strápnim, a to je v poriadku, lebo vlastne moje trápne situácie sú to, čo ma robí mnou a navyše aj šarmantnou. Milujem, že som trápna."

Prečo je pre nás tak veľmi ťažké milovať sám seba, se vším všudy? Prečo si vytvárame ideály, ktoré sú tak ďaleko od toho, čím sme, a povieme si, že týmto chcem byť? Prečo by toto mala byť tá ľahšia cesta než naučiť sa žiť sám so sebou, byť zmierený so svojimi nedostatkami a mať sa rád aj s nimi?

Naháňame dokonalosť, len aby sme sa zapáčili druhým, a svojím spôsobom nás tak trochu ostatní vlastnia. Pokiaľ nám bude viac záležať na tom, čo si o nás myslia ostatní ako na tom, čo si o sebe myslíme my sami, budeme žiť pre nich. Ak si o vás tento človek bude myslieť, že ste múdra, potom budete o niečo lepšia? A ak sa budete páčiť tomuto chlapcovi, vtedy sa budete mať radšej? Kto sú títo ľudia, že majú nad vami takú moc? Vy sami určujete svoju hodnotu - a pokiaľ ju tento človek nevidí, nuž, jeho smola.

Ale viem, nie je to ľahká cesta, a určite sa nedá prejsť za deň. Neviete si predstaviť, koľko krát som sa zaprisahávala, "fajn, odteraz budem sebavedomá. Presne ako všetky tieto ženy, ktoré si idú za tým, čo chcú, a nenechajú sa len tak zastaviť. Odteraz sa budem mať rada a prestať si pripisovať menšiu dôležitosť, než všetkým ostatným naokolo. Tri štyri." A viete čo sa stalo? Nič. A viete prečo? Lebo to tak nefunguje. Aspoň nie pre mňa. A ak ste si všimli, že hoci sa stále presviedčate, že tentoraz už nikoho nenecháte, aby vás využil - a nakoniec vám aj tak zase niekto ukáže, ako veľmi na vás nezáleží, a vy im uveríte, lebo si to stále podvedome myslíte aj vy... no, potom sme asi na rovnakej lodi.

Pred niekoľkými dňami som mala krátky rozhovor s jednou veľmi múdrou ženou, ktorej reakcie ma vyviedli z rovnováhy a donútili sa zamyslieť - a v konečnom dôsledku slúžili ako jedna z inšpirácií pre tento článok. Povedala som jej svoju nedávnu skúsenosť s prezentovaním, povedala som, že som sa rozplakala, a že to bolo hrozne trápne. Ona sa ma na to spýtala, úplne zmäteným tónom, akoby to nebolo celkom jasné: "Prečo to bolo trápne?"

"No lebo to predsa nie je normálne, veď kto sa preboha rozplače z toho, že musí rozprávať pred ľuďmi," bola moja reakcia a moje úprimné myšlienky, ktoré v sebe schovávali len štipku (trochu viac ako len štipku) seba-odmietania.

Primeraná reakcia, alebo aspoň reakcia, ktorú by som očakávala na takúto vetu podľa mňa je: "No, asi to veru nie je normálne." Miesto toho, hoci to bola len rečnícka otázka, ona pokrčila plecami a tónom, akoby to bolo úplne triviálne a jednoduché a normálne, odvetila: "No, napríklad ty." Čo bolo nezvyčajné a krásne a priviedlo ma to k rôznym myšlienkam.

Niekto si prezentovanie užíva, lebo sú všetky oči upreté na nich a majú všetku pozornosť, niekto je z toho nervózny, a niekto sa možno z nervozity až rozplače. A prečo by jedno malo byť horšie ako druhé? Každý sme nejaký. A aj keď nie som práve to, čo si myslím, že je ideálne - teda človek, ktorý by si to prezentovanie užíval - to predsa neznamená, že som horšia odroda. No tak sa bojím. Čo je na tom? Prečo sa to snažím zakryť? Prečo jednoducho neprijmem, že som strachopud, prečo chcem, aby si ostatní mysleli, že som sebavedomá a úžasná a že všetko zvládnem bez problémov? Nikto nie je dokonalý. Každý sa niečoho bojí. Ale hlavne som si uvedomila jedno:

Sebavedomie neznamená byť vo všetkom dobrý.

Sebavedomie je uvedomovať si fakt, že sa červenám a že sa často potkýnam, najčastejšie o vlastné nohy.

Sebavedomie je prijať to všetko, čo je na mne nedokonalé, a uvedomiť si, že nedokonalosti vôbec nie sú chyby.

Sebavedomie je vedieť, že hoci nevyzerám ako Kylie Jenner alebo ktokoľvek je teraz v móde, ja mám na sebe niečo iné, čo tvorí moje čaro - a že predsa len, možno bude práve to, že som nemotorná ako práve narodená srnka.

Sebavedomie znamená byť so sebou spokojný.

Sebavedomie je vnútorná rovnováha.

Sebavedomie a sebaláska je jedno a to isté.

A hlavne som si uvedomila, že až toto všetko prijmete, a naozaj sa začnete mať radi takí, akí ste - potom ktovie, možno už nebudete riešiť, ako vyzeráte pred tabuľou, a práve vtedy pred tou tabuľou budete vyzerať sebavedomo a úžasne - a začnete byť ten človek, čo si to prezentovanie užíva.

Tak vám teda prajem veľa šťastia s hľadaním vnútornej rovnováhy, kamalásky. A nezabudnite, že vy sami si vytvárate svoj svet.