Recenzia: Eleanor & Park (Rainbow Rowell)

Keď som túto knihu dostala od kamarátky ako oneskorený narodeninový darček (vždy som vedela, že M. nie je dočasná, ale gratulovať k narodeninám 6 mesiacov po nich je asi jej rekord), povedala som jej: "Už dlho som nečítala knihu, ktorú keď odložíš, ostaneš vyjavene sedieť na mieste neschopná slov. Chýba mi to." A presne toto sa stalo, keď som včera o druhej v noci dočítala Eleanor & Park od Rainbow Rowell. Teda s tým rozdielom, že som predsa len bola schopná tých slov, akurát že všetky boli niečo na spôsob "MOJE ÚBOHÉ SRDCE" "VŠETKO MA BOLÍ" a "PROSÍM POMÔŽTE MI NIEKTO".

Príbeh sa začína rannou jazdou autobusom, keď Eleanor, nové dievča na škole, nastúpi do autobusu a všetkým je hneď jasné, že toto dievča do kolektívu nezapadne. So svojimi nápadnými červenými vlasmi, zaguľatenou postavou a oblečením, ktoré vyzerá, akoby na seba nahádzala čokoľvek jej prišlo pod ruku (pričom hádam ani jedna položka nie je z dámskeho oddelenia), sa okamžite zaradí pod menovku "čudáčka". A s čudáčkou nechce nikto sedieť. Jediný, kto sa nad ňou zľutuje a uvoľní jej miesto, je Park, ktorý každé ráno počúva hudbu na svojom walkmane a cestu do školy si kráti čítaním komiksov. Dve veci, vďaka ktorým sa Eleanor a Park začnú zbližovať.
Keby ste sa ma opýtali, o čom tá kniha je, odpoveď by znela "o mladej láske". Čo by bola pravda, ale iba čiastočná. Táto kniha je totiž o niečom oveľa väčšom, než len to. Je o problémoch hlavných postáv, ktoré vás budú trápiť rovnako, ako trápia ich, pretože Rowellová dokázala niečo, čo mi chýbalo v posledných troch knihách, ktoré som čítala. Dala svojím postavám hĺbku a dokázala ma presvedčiť, že Eleanor a Park sú skutoční ľudia, mne tak dôverne známi. Ako písala autorka na záver svojej knihy, "toto nie je ich koniec. Toto je iba bod, kde ich opustíme. [...] Je to koniec tohto príbehu o Eleanor a Parkovi, ale je to začiatok niečoho iného." Pre mňa Eleanor a Park existujú ďalej. Ale záleží od toho, ako sa na knihy pozeráte vy. Či posledná strana pre vás znamená úplný koniec, alebo je to pre vás možnosť predstaviť si, ako príbeh hlavných hrdinov mohol pokračovať.

Čo sa mi na knihe páčilo najviac boli asi tie perspektívy. Hoci to bolo celé písané v tretej osobe, autorka striedala perspektívu Eleanor a Parka a čitatelia tak dostanú možnosť vidieť ich ich vlastnými očami, a taktiež očami toho druhého. Pochopiť, že to, čo na sebe častokrát neznášame, si ten druhý absolútne nemusí všímať, alebo ešte lepšie, možno to na vás má práve rád.


Túto knihu by som rozhodne odporučila hocikomu, kto sa rád stratí v inom svete. Ako povedal John Green, autor knihy Na vine sú hviezdy, ktorého odporúčanie je na obálke môjho vydania knihy: "Reminded me not just what it's like to be young and in love with a girl, but also what it's like to be young and in love with a book."

Ak máte možnosť, určite si ju prečítajte. Verím, že to neoľutujete.