Sommerkolleg alebo Schnitzel über alle

Čo zvyčajne robíte v lete? Máte prázdniny. Mám ich aj ja, ale keďže neustále prahnem po vedomostiach, prihlásila som sa na rakúsko-slovenskú letnú školu v Prešove. Lebo keď môžete dva týždne bývať, jesť a chodiť na výlety za ministerské peniaze, prečo by ste to nevyužili? Keď sme spoločne s dvoma ďalšími spolužiačkami posielali prihlášky, obávala som sa, že to skončí tak, že my tri budeme tvoriť samostatnú jednotku a budeme všade chodiť samé ako takí asociáli. Ešte k tomu v Prešove. Na východe. Kde nie je nič. (Zdravím východniarov, už viem, že moja Meinung bola falsch.) Opak bol však pravdou.

Najprv sme tam so spolužiačkami cestovali asi tisíc rokov, lebo my sme deti západu, resp. severu a východ bol pre nás doposiaľ neznámym teritóriom. Cestu sme strávili analyzovaním toho, ako to tam asi bude vyzerať a čo preboha budeme robiť na tom Unterrichte (vyučovaní), ktoré sme mali v programe napísané každý deň doobeda, niekedy aj poobede. Naše obavy boli našťastie veľmi rýchlo vyvrátené. Náš lektor, Wolfgang ej kej ej Wolfi, bol milý a vtipný, vkuse nám opakoval, že nám nebude dávať domáce úlohy, lebo sme na letnú školu neprišli preto, aby sme sedeli na izbách a písali domáce úlohy, ale aby sme trávili čas s rakúskymi študentmi. Na letnej škole, resp. Sommerkollegu, boli totiž Slováci, ktorí sa učili nemčinu a Rakúšania, ktorí sa učili slovenčinu. A zatiaľčo niektorí Slováci, tzv. 315 Gruppe, sa radi separovali a robili presný opak, teda trávili večery na izbe a pozerali filmy, lebo sú nudní, my sme trávili čas poobede a večer s Rakúšanmi. Lebo o tom predsa Sommerkolleg je, o upevňovaní slovensko-rakúskych vzťahov!


Dialo sa to počas večerov strávených v meste pri pive či limonáde, v hotelovom bare pri rufole (rum a kofola), na trávniku pred hotelom, kde sme raz hrali Activity a objavil sa tam nejaký chlapík, ktorý sa spýtal, či by sa nemohol k nám pridať a či by sme mu nepredali nejaké drogy (Áno, to sa naozaj stalo. Chlapík sugestívne dvihol obočie a povedal: "A nejaké podporné látky by sa u vás nenašli?" Ešte sme ho v hotelovom bare stretli niekoľkokrát a zakaždým na nás zazeral. Asi sa hneval, že sme sa s našimi drogami nepodelili. Srandujem, nepotrebovali sme drogy, aby sme sa správali, akoby sme na nich boli. Stačí vám také množstvo nemčiny naraz.).

Samostatnú a zrejme najviac signifikantnú kapitolu tvorí jedlo. Stravovali sme sa v jedálni Prešovskej univerzity a mali sme mäso 3-krát denne. Nežartujem. Raňajky bývali v hoteli, čo bolo okej, pretože tam bol vždy výber z viacerých možností, takže ak ste chceli vynechať mäso aspoň jedenkrát, bolo to možné (akurát že aj ten jahodový džem vás po troch dňoch omrzel a siahli ste aj po saláme). No na obed sme vždy mali nejaké mäso a na večeru takisto. Väčšinou vyprážané. Väčšinou rezeň. Resp. šnicel. A hádajte, čo sme dostali ako obed na víkendové výlety, pekne zabalené v sáčku, s pollitrovou fantou, jednou paradajkou a jednou paprikou? Šnicel! Ten sa vďaka tomu stal maskotom celého kurzu, stal sa terčom mnohých vtipov a hral hlavnú úlohu v programe počas záverečného večera.

Čo sa týka "vyučovania", úvodzovky sú v tomto prípade dosť na mieste. S našou štátnicou z nemeckého jazyka nám bolo trápne zapísať sa do skupiny začiatočníkov, boli sme teda medzi pokročilými. A zatiaľčo sa začiatočníci učili minulý čas a neviemčo podobné, my sme celé dva týždne na vyučovaní s Wolfim kecali o rakúskych jedlách a filmoch a počúvali rakúske piesne. Každú hodinu začínal tým, že sa pýtal, čo sme robili v predošlý večer, pričom nám venoval krátky pohľad a poznamenal, že "okrem vás, vy ste boli so mnou v bare". A tak sa zrodila naša alkoholická prešovská povesť, ale no a čo, neprišla som do Prešova pozerať filmy zavretá na hnilej izbe.

Nebolo to však celé len o učení, absolvovali sme aj niekoľko výletov. Prvým z nich bola prehliadka Prešova, ktorá bola vskutku žalostná. Sprievodkyňa neustále opakovala, že vie, ako nás to asi nezaujíma, tak nám vlastne ani nič nebude hovoriť. Už len z jej prístupu každý prevracal očami a na kvalitný Stadtführung sme potom spomínali ešte dlho. Potom sa odohralo povstanie členov kurzu, počas ktorého sme kompletne nabúrali vopred naplánovaný program a neplánovane sa vybrali do Košíc. Košice sú super. Majú tam milé čašníčky a pizzu za 50 centov.


V sobotu sme mali naplánovaný splav Dunajca v Pieninách na plťke. Vyrážali sme už o siedmej ráno a zatiaľčo drvivá väčšina sa rozhodla v autobuse spať, my, Coole von der Schule, ktorí sme sedeli vzadu, sme sa rozhodli, že si budeme spievať. Najprv to bola slovenská klasika Malé koníky ľúbi boh, ale potom sme požiadali našich rakúskych kamošov Maťka a Boba, aby nás naučili nejakú rakúsku pieseň. Aj ju nás naučili. Volá sa Hupf in Gáč, čo znamená Skoč do močiara a stala sa akousi pomyselnou hymnou celého Sommerkollegu, aspoň pre nás.

Čo sa týka splavu na plťke, bolo to super. Akurát, že hrozne pršalo. Preto sme vyfasovali pršiplášte, v ktorých sme vyzerali ako "teletubbies", "skittles", "mimoni" alebo "Ku Klux Klan na dovolenke" (autentické označenia od účastníkov výletu). Takmer dvojhodinový splav bol naozaj zážitkom, keďže nikto neodišiel so suchými ponožkami a keďže nám pršal do očí, veľa sme toho nevideli. Ale pltník bol milý a rozprával vtipy o Poliakoch a svokrách. Potom sme navštívili Ľubovniansky hrad. Stále pršalo, no napriek tomu sme si hrad pozreli, do blata nik nespadol a ešte sme stihli aj vystúpenie o Lietajúcom Cypriánovi, v ktorom okrem samotného Cypriána hviezdil najmä vládca Tatier a jeho dcéra Tatranka. Horalka. Kávenka. Žartujem, bola to Tatranka.


Z Ľubovnianskeho hradu sme sa vybrali mokrí do autobusu, kde nás čakali... šnicle. Boli sme vyhladovaní, tak sme sa na ne vrhli. A vegetariáni na svoje "kilo chleba a syr", opäť autentické vyjadrenie jedného z účastníkov. V nedeľu sme sa vybrali do Levoče obzrieť si oltár majstra Pavla. Opäť pršalo, preto sme sa navliekli do pršiplášťov z predošlého dňa, ktoré nám pltníci láskavo darovali, takmer akoby vedeli, že tieto trendsetterské plastové vrecia sa nám ešte zídu. Odtiaľ sme zamierili na Spišský hrad, ktorý bol v takom počasí ozajstným zážitkom, najmä keď ste si museli dávať pozor, aby ste sa nepošmykli a nezleteli dolu z hradieb. Všetko samozrejme stálo za to, no aj tak sme boli celkom radi, keď sme sa uzimení vrátili do autobusu aby sme zjedli svoj... šnicel! (Ja som ho už nemohla ani vidieť, zjedla som len svoj prídel papriky a šnicel v žemli pekne-krásne posunula hladnejším jedincom.)


V rámci poobedňajšieho programu sme pozerali aj niekoľko filmov, ako rakúskych, tak aj nemeckých. Zo slovenských to bol Kandidát a ak ste tento film videli, tak iste viete, že sa v ňom dosť nadáva. Keď sme sa našich rakúskych kamošov spýtali, ako sa im páčil, povedali, že áno a že sú vďační, že sme ich naučili slovenské nadávky, lebo tým jediným rozumeli na 100%. Keď už sme pri tých nadávkach, mám celý notes plný rôznych synonymných a najmä hanlivých výrazov na pomenovanie či už ľudí alebo rôznych orgánov, takže aj tu môžete vidieť, ako veľmi bol tento kurz obohacujúci.

Zrazu prešli dva týždne, bol piatok a my sme mali na druhý deň ísť domov. Večer sme mali pripravený záverečný program, kde nám odovzdávali certifikáty o účasti na kurze, vypočuli sme si príhovory od organizátorov, nadchýnali sa nad občerstvením, ktoré bolo vo forme švédskych stolov a na ktorých chýbali šnicle! Potom každá zo skupín predviedla svoje scénky, divadielka a prezentácie, ktoré si pripravila, samozrejme, všetky v zamení dažďa, šniclov a za tónov Falca a Včielky Maje. Aj cesta domov bola zaujímavá, lebo až ráno pri odchode sme sa dozvedeli, že všetci ideme rovnakým vlakom. Nerozlúčili sme sa, lebo sme si všetci sľúbili, že sa ešte uvidíme, v čo naozaj dúfam, lebo som tam spoznala veľa super ľudí.

Oida!