štvrtok 10. septembra 2015
18:15 Sedím v autobuse z Nitry do Bratislavy, kde sa mám stretnúť s Mitchie, v ruke držím najväčší cestovný lístok na svete a trochu sa bojím, pretože zajtra odlietame do Londýna. Niekde medzi tým sa objavuje myšlienka na to, že si nesmiem v prvý deň školy zabudnúť pípnuť ISIC na termináli, inak sa mi nepredĺži jeho platnosť a ja by som prišla o všetky peniaze, ktoré vďaka nemu ušetrím v Martinuse.
19:15 Vystupujem z autobusu. S hrôzou zisťujem, že bratislavská autobusová stanica je niekde v prdeli a vôbec neviem kde som. Píšem SMS Mitchie dúfajúc, že ma zachráni zo spárov tejto stanice plnej čudných ľudí, ktorí na mňa čudne pozerajú. No na chvíľu si na lavičku vedľa mňa sadne pekný chlap, takže sa cítim trochu lepšie.
19:26 Prichádza Mitchie a spoločne sa vyberieme na autobusovú zastávku, aby sme sa odviezli k jej tete, kde prespíme, keďže lietadlo do Londýna letí o pol siedmej ráno. V MHD okolo nás prejde postarší ujo a opovržlivo povie, že "vidím, že si užívate naplno". Ani jedna z nás nechápe, čo sa deje, no ujo sa posadí o kúsok ďalej a počas zvyšku cesty na nás zazerá a zlomyseľne si hundre. Už sa neviem dočkať Britov a ich prehnanej slušnosti.
20:09 Dorazili sme k tete, ktorá nás hneď nakŕmi, posadí pred gauč a naleje nám víno. Spoločne pozeráme televízor. Potom sa vyberieme spať, keďže musíme vstávať o nekresťanskej rannej hodine, aby sme sa na letisko dostali v dostatočnom predstihu. Mitchie nám našťastie vybavila odvoz, tak sa nemusíme trepať autobusom.
22:01 "Som trochu opitá..." "Ja som v pohode."
22:06 "Okej, ľahla som si, zatvorila som oči... Aj ja som trochu opitá."
piatok 11. septembra 2015
3:09 Vstávame. Aspoň desaťkrát jedna druhej povieme, ako sa nám strašne nechce, no nakoniec sa nám podarí vstať. Teta Mitchie nás hneď počastuje párkami na raňajky, ktoré zjeme za tónov ľudových piesní z rádia. V duchu si spomeniem na to, že 11. september je dátum, kedy vybuchli newyorské Dvojičky a dúfam, že všetci teroristi sveta sú príliš zaneprázdnení inými vecami ako tým, že by vyhadzovali do vzduchu lietadlá či londýnske metro.
4:40 Sme na letisku. V bufete oproti je pekný predavač. Mitchie vytiahne kameru a začína vlogovať. Už si predstavujem náš super hustý vlog z Londýna so samými zaujímavými zábermi a vtipnými komentármi.
5:11 Vyberieme sa smerom k bezpečnostnej kontrole. Zhadzujeme zo seba opasky, hodinky, svetre, kabelky a všetko pokladáme na pás. Našťastie neobjavia nič, čím by sme mohli vyvraždiť lietadlo, tak si spokojne pouťahujeme opasky späť a vyberieme sa dať si kávu.
5:38 Mitchie hovorí, že jej ostalo euro. Poviem, že si zaň kúpi akurát tak minerálku. Ona povie, že podľa nej ani tú minerálku. Idem si teda kúpiť minerálku ja.
5:40 Minerálka stála dve eurá.
5:58 Presunieme sa ku východu, ktorý vedie k nášmu lietadlu. Máme wifi, tak ešte rýchlo kontrolujeme facebook a posielame snapchaty. Mitchie konečne objaví geofiltre. Ako demonštráciu mi pošle snap mňa s nápisom ALEX IS IN BRATISLAVA.
6:04 Stále prichádza viac ľudí. Kým všetci prejdú kontrolou leteniek, bude to trvať hádam tritisíc rokov.
6:23 Sme v lietadle. Kontrola skutočne trvala tritisíc rokov. Sedíme pri nejakom týpkovi, no moja predpoveď, že bude mať tisíc kíl a bude zaberať dve sedačky sa nenaplnila. Našťastie. Len nám oznámi, že už "má toho pri okne nalietané". Mitchie spí, ja si dám slúchatká, no spať nemôžem. Ľutujem, že tie veľké slúchadlá som si zabudla doma, možno by som cez ne nepočula rev toho dieťaťa, čo s nami letí.
8:41 Sme v Londýne. Prestavujeme si čas o hodinu späť. Teta pri pasovej kontrole sa potichu zasmiala na mojej fotke na občianskom, no nijako to neokomentovala, len sa ma opýtala, s kým cestujem. Vyberieme sa na toalety, kde je samozrejme rada dlhá až hádam k Buckinghamskému palácu, no postaršia pani mi povie "sorry, darling" keď sa ma snaží obísť a ja takmer podskočím od radosti nad touto krásnou rečou.
8:11 Našli sme Costu a ideme na kávu a sendvič. Objavíme aj voľné miesto na sedenie, keďže všade je milión ľudí. Naokolo už zaznieva angličtina, z čoho máme obrovskú radosť. Len nadšene sledujeme čašníčky, ako sa s úsmevom každého pýtajú "good day, how can I help you?"
8:58 Vyberieme sa k autobusom. Predierame sa množstvom ľudí, no nakoniec nájdeme nástupište, z ktorého nám pôjde autobus do centra.
9:11 O desiatej žiadny autobus nejde, takže musíme čakať do jedenástej. Okolo pobehuje kopa týpkov v zelených reflexných vestách a kričia na seba po taliansky. Jeden nám čosi povedal, keď sme okolo neho prechádzali, no rozumela som len ladies. Je však riadne pekný a Mitchie ho hneď posúva na pozíciu svojho manžela. Ja si rýchlo nájdem svojho, ktorý je obďaleč.
9:33 Naši manželia sa stále pohybujú okolo, púšťajú ľudí do autobusov a nakladajú im do nich batožinu. Zisťujem, že meno môjho manžela je Luca. Hneď mi príde na um postava z Krstného otca s rovnakým menom a už si Lucu predstavujem s mafiánskym klobúkom na jeho blonďavých vlasoch. Mitchie mi hovorí, že je poriadne nízky, podľa môjho odhadu je rovnako vysoký ako ja, čo je ideálne.
9:48 Objavuje sa ďalší manžel, tento je krajší ako Luca. Jeho meno sa žiaľ nedozviem, no vyzerá ako mladší a nižší brat manžela Mitchie.
10:14 Do rady na autobus, ktorú sme zatiaľ tvorili len my dve, prichádzajú ďalší ľudia.
10:25 Luca a spol. medzitým už vypravili hádam tretí autobus.
11:01 Konečne prichádza ten náš. Nie je to autobus, je to skôr väčšia dodávka a pán šofér musí dokonca môj úbohý kufor umiestniť dozadu, lebo sa dopredu k ostatným nezmestí. Bojím sa oň. Dávame s Mitchie pomyselné zbohom našim talianskym manželom.
11:14 Za nami sedí nemecky hovoriaci manželský pár. Sú asi jediní, ktorí majú energiu sa rozprávať, všetci ostatní spia.
11:42 Spím aj ja.
12:57 Dorazili sme na Baker Street. Všade sú Sherlockove hlavy.
13:05 Tasíme svoje Oyster karty a kupujeme si sedemdňový lístok, lebo stojí rovnako, akoby sme si kupovali každý deň celodenný. Odchádzame na metro.
13:16 Mind the gap, ozýva sa a ja sa teším na to, ako to budem počuť počas najbližších dní ešte veľakrát.
13:41 Našli sme ulicu, na ktorej sa má nachádzať hostel, v ktorom budeme bývať. Vyberieme sa jedným smerom, no nemôžeme to nájsť.
13:59 Samozrejme, že sme sa vybrali opačným smerom.
14:12 Našli sme budovu, v ktorej by hostel mal byť. Aspoň pokiaľ si dobre pamätám fotku z google, tvrdím. Nevieme ho však nájsť, budovu niekoľkokrát obídeme a nič. Stresujeme, myslíme si, že nás oklamali, už si predstavujem, ako budeme nocovať niekde na ulici.
14:20 Neoklamali nás. Mitchie sa šla spýtať do jedného z obchodov. Objavili sme malé dvere na boku budovy, ktoré by sme si v živote nevšimli. Hurá, máme kde spať!
14:31 Izba má asi meter krát meter, ale na prenocovanie postačí. Záchody a sprchy sú spoločné a pekne hnusné, ale to nejako prežijeme. Nevieme otvoriť okno, no Mitchie na to nakoniec príde.
15:08 Vyberáme sa do mesta. Sme nadšené, lebo sme v Londýne. Sme však aj hladné, lebo sme naposledy jedli v Coste na letisku.
15:12 Mitchie navrhne, aby sme šli na čínu na Tottenham. Súhlasím.
15:22 V metre sa dozvedáme, že v Tottenhame vlaky nestoja až do novembra. Ideme teda na Oxford.
15:41 Ofxord Street je samozrejme plná ľudí. Predierame sa pomedzi nich, zúfalo hľadajúc spomínanú čínsku reštauráciu.
16:13 Rezance a kuracie kúsky v karameli sú nebom na zemi.
16:33 Sme konečne najedené a schopné plánovať, čo budeme robiť ďalej. Navrhnem, aby sme šli do Primarku, ktorý je hneď oproti.
16:45 Sme v Primarku. Mitchie komentuje popadané veci na zemi z pohľadu predavačky v obchode s oblečením. Ja zbadám Marvel tričko, ktoré musím mať.
16:57 Okrem Marvel trička som našla aj čierne rifle s dierami, aké som hľadala. Čo však nechcem je skúšať si ich, tak to risknem a zoberiem si ich bez skúšania.
17:01 Stojíme v rade na pokladne. Mitchie mi hovorí, že mám ísť k číslu 9, lebo tam za pokladňou stojí zlatý černoch. Ozve sa hlas, ktorý oznámi, že voľná je pokladňa číslo 7, no deviatka na mňa zamáva, keďže práve odišiel zákazník a ja sa rozbehnem tam.
17:02 Platím päťdesiatlibrovkou a predavač si zavolá týpka, ktorému bankovku podá, ten ju ohmatá, prikývne a vráti ju predavačovi. Premýšľam, či povolanie toho chlapíka je ohmatávač peňazí.
17:05 Oznamujem Mitchie, že som si všimla predavačovu menovku - volá sa Lukman.
17:06 Smejeme sa na tom, ako sa niekto môže volať Lukman.
17:17 Vyberieme sa do Lush. Hovorím, že tam chodia všetci beauty bloggeri. Hneď pri vchode nás omámi silná vôňa všetkých mydiel a prípravkov, ktoré tam predávajú. Prekvapuje nás, koľko ľudí mužského pohlavia tam pracuje.
17:19 Našla som si ďalšieho manžela. Tentokrát je to predavač v Lush s bradou a tetovaniami, hoci som ho videla len odzadu.
17:28 Opäť kráčame po Oxford Street a hovoríme, že si musíme urobiť fotky so všetkým, čo je pre Londýn typické, ako správni turisti.
17:32 Začíname červenou poštovou schránkou. Podarí sa mi spraviť Mitchie fotku nielen so schránkou, ale aj s autobusom a policajtom v pozadí.
17:47 Na jeden autobus nasadáme, aj keď nevieme, kam nás odvezie.
18:02 Vystúpili sme, lebo zjavne nesmeroval tam, kam sme chceli ísť.
18:10 Ideme do Disney obchodu.
18:28 Hneď pri vchode objavujem Star Wars oddelenie. Ľutujem, že nemám päť a nemôžem na seba navliecť tú parochňu princeznej Lei, lebo moja hlava je príliš veľká.
18:06 Fotím sa s Iron Manom.
18:10 Fotím sa s Flynnom Riderom.
18:25 Vchádzame do H&M. Hneď pri vchode ma Mitchie upozorní na DJ-ku. Áno, H&M má svoju DJ-ku.
19:00 Sme na Piccadily Circus a fotíme sa s Erosom.
19:14 Na Leicester Square sme zastavili pri nejakom pouličnom umelcovi, ktorý si robí srandu z okoloidúcich. Jeho obeťou sa stanem aj ja a moja Primark taška.
19:50 Objavili sme budovu divadla, do ktorého zajtra ideme. Mitchie navrhuje, aby sme zašli niekam na pivo. Súhlasím.
20:15 Ujo pri bare si odomňa pýta občiansky. Ako ináč. Ospravedlní sa, že je to jeho povinnosť, no aj tak sa cítim vnútorne dotknutá.
21:20 Rozhodneme sa vrátiť na hostel. Na ceste k východu zastaneme, keďže nejaký chalan fotí párik pred nami, tak im nechceme vojsť do záberu. Kývne nám, aby sme prešli a keď tak urobíme, chalan sa otočí k Mitchie a rozhorčene sa opýta "why don't you want us to take this picture?" Na záver sa usmeje a dodá, že "no, no, I'm just kidding!" Milujem Britov. Milujem Londýn.
22:06 Sme späť na hosteli. Na ceste do kúpeľne stretnem sexy muža, ktorý sa trochu podobá na nášho Liamovho dvojníka zo žilinskej stanice.
22:08 Skúšam si rifle z Primarku. Sú mi dobré, takže k Lukmanovi ich vrátiť nepôjdem.
22:11 Mitchie sa vracia z kúpeľne a hovorí, že stretla sexy muža, ktorý sa trochu podobá na nášho Liamovho dvojníka zo žilinskej stanice.
22:20 Máme takú poschodovú posteľ, že keď sa jedna z nás pohne, cíti to aj tá druhá a zdá sa, že sa posteľ chystá rozpadnúť.
22:38 Zaspávam. Počuť síce každé slovo na chodbe a vo vedľajšej izbe, každé auto, ktoré prejde okolo, každého, kto rozpráva pod oknom, no som na smrť unavená. Ale som v Londýne!
Pokračovanie čoskoro!
Alex
