Say YES to living away from home!

Čoskoro sa vraciam späť do Glasgowa a už niekoľko týždňov z toho mám mierny freak out hneď z niekoľkých dôvodov, ale to nie je podstatné, podstatné je, že som si uvedomila, že rozhodne nie som jediná, kto sa bude začiatkom školského (zase raz) sťahovať, a to ma viedlo k tomuto článku. Možno niektorí z vás odchádzajú na druhý koniec štátu za univerzitou, alebo sa sťahujú do vysnívaného mesta za prácou, alebo si jednoducho povedali, že už by aj stačilo, je načase odísť od mamy. Alebo vás to čaká v budúcnosti. Alebo len premýšľate, či by ste to mali urobiť, či je dobrý nápad odísť do Prahy alebo Londýna alebo do Zürichu, alebo hocikde inde, kde vás to láka - a v tom prípade budem dúfať, že tento článok vám pomôže v rozhodnutí. A ak ste normálny, bežný, každodenný človek, pravdepodobne už len myšlienka na to, že predsa len budete musieť odísť od tej milovanej mamičky, ktorá sa o vás toľké roky starala a varila vám obed a prala vám zašpinené slipky, vás desí do nepríčetnosti a najradšej by ste boli, keby ten deň odchodu bol až tak o sedem rokov a možno, keď tuho zavriete oči, tak to vlastne vôbec nepríde. Lebo aj ja som taká bola, a asi taká ešte aj budem, keď príde jedenásty september a čas vrátiť sa, hoci som v Glasgowe bola šťastná a slobodná - a šťastná - ale zvyk je železná košeľa a je ťažké byť plne funkčným dospelým. Vravím síce plne funkčným, ale myslím tým tak trochu dospelým. Nuž a tak som si povedala, že pre týchto vydesených ľudí (a vlastne aj pre mňa) napíšem článok, len také malé uistenie, že to nie je vôbec také zlé, ako sa môže zdať, lebo, úprimne, presťahovať sa a začať nový život vyše tisíc kilometrov od mojej rodiny, konkrétne teda do UK, bolo asi jedno z tých najlepších rozhodnutí v mojom živote. Tak teda už konečne k veci, nech sa páči, ponúkam vám výhody samostatného bývania v cudzom meste.

Ste sami sebe pánom. Ani som si neuvedomovala, ako veľmi je práve toto výhodou, kým som sa nevrátila na leto (alebo už len na tých pár týždňov na veľkonočné prázdniny) domov. Zrazu je všetko uprac hento, sprav tamto. Nechápte ma zle, nieže by ma otravovalo robiť veci okolo domácnosti (otravuje), chápem, že treba mame pomôcť s prádlom a povysávať a utrieť prach a tak, ale pravdou je, že keď bývate sami, robíte si tieto veci, kedy vy chcete (respektíve vôbec ahaha.) (Okej tak občas.) Umyjete si riad večer, lebo na obed sa vám nechce. Posteľ si necháte rozhádzanú, lebo načo by ste si upratovali perinu, keď si za tri hodiny pôjdete dať popoludňajšieho šlofíka. Sľubujete si, že povysávate zajtra, lebo aj keď to v tej maličkej izbe zaberie asi tak dve minúty, vyťahovať vysávač zo skrine je neskutočná otrava - a nakoniec povysávate až o dva týždne, keď k vám má prísť kamarát pozerať film, aby ste sa pred ním nemuseli hanbiť, že máte po zemi chuchvalce vlasov a rôzny iný neidentifikovateľný bordel, ale nie je tam nikto, kto by vám za to nadával, lebo je to predsa vaša súkromná izba a váš osobný neporiadok). Periete si, až keď už naozaj musíte (alebo ešte neskôr upsik, napríklad mne keď došli ponožky, tak som si šla do Primarku kúpiť ďalšie, len aby som ešte oddialila to pranie, očividne si musím dať život do poriadku ale ešte nie ešte som mladá a pochabá nehajte mňa), lebo ísť na trikrát po schodoch hore a dole, len aby ste dali veci do práčky, z práčky do sušičky, a nakoniec ich odniesli naspäť na izbu je tiež riadne otravné, a to ani nehovorím o skladaní prádla, čo tiež niekedy vynecháte, len ho jednoducho necháte v taške a potom sa v nej každé ráno hrabete pätnásť minút, kým k tej bodkavej ponožke nájdete pár. Ale kým žijete s rodičmi, na všetko je vyhradený špecifický čas, kedy treba čo robiť, a ten čas je výlučne vtedy, keď si to vaša mama zmyslí, a kedy vy niečo robíte, lebo už to pol hodinu preboha nepočká.

Rodina je vám vzácnejšia. Práve preto, že ich nevídate veľmi často - najmä ak žijete dosť ďaleko a s rodinou ste trikrát do roka. A áno, občas, hlavne zo začiatku, to môže byť ťažké. Voláte s nimi párkrát do týždňa a zakaždým, keď na Skype stisnete to červené tlačidlo, až vám stisne srdce od žiaľu. Nemôžete ísť za mamou do obývačky, kde si číta knižku, objať ju a desať minút ju len tak z nudy otravovať. Ale verte mi, zvyknete si na to, čoskoro sa z dvoch týždenných telefonátov stanú jeden-dva mesačné a niekedy sa vám ani to nechce, lebo ste stále s kamarátmi a na párty a vonku a v kine a všade, kde len chcete, lebo je to len a len vaše rozhodnutie a nemusíte si pýtať nikoho povolenie a nemusíte nikomu vysvetľovať, kedy prídete domov a prečo tak neskoro (z toho vyplýva ďalšia výhoda - viac voľnosti!). A potom vám dôjdu peniaze a vy chcete poprosiť mamu, či by vám neposlala nejaké tie drobné na účet, a taktiež si uvedomíte, že ste s ňou naposledy hovorili pred sedemnástimi dňami a cítite sa previnilo, že si na svoju vrúcne milujúcu mamičku spomeniete až vtedy, keď niečo potrebujete. Ale napriek tomu, stále prídu momenty, kedy sa vám za nimi zacnie, a potom, až ich uvidíte tri dni pred Vianocami, keď vás čakajú na letisku, sa vám nezavrú ústa celé dve hodiny cestou domov, lebo máte tisíc zážitkov (ktoré, samozrejme, pravdepodobne musíte trochu cenzúrovať, lebo predsa len, je to vaša mama) a chcete, aby vaša rodina vedela o všetkom tom úžasnom a skvelom, čo sa vám počas roka dialo, a vyzvedáte, čo zase robili oni a čo je nové doma a v robote a či vaša posteľ stále tak vŕzga a či na chladničku pribudli nejaké magnetky. A prvý týždeň sa vytešujete, že zase raz môžete chodiť mamu otravovať, keď si číta, a pozerať s otcom filmy - ale to vás čoskoro prejde a vy sa zase začnete tešiť späť domov. Domov domov, do vášho nového, len vášho domu, lebo nebudeme si klamať, tá voľnosť je na nezaplatenie.

Žijete tam, kde chcete. Ak ste sa odsťahovali za univerzitou, prácou, alebo proste len lepším životom, dúfam, že to bolo preto, že to mesto milujete a bol váš sen tam bývať. Môžete ísť objavovať mesto, spoznávať svoj nový domov, nájsť si nové obľúbené miesta, "svoju" kaviareň, kníhkupectvo a reštauráciu, kde vám už ani nebudú nosiť menu, len sa vás opýtajú, či si dnes dáte cestoviny ako vždy, alebo niečo iné. Vytvárate si nové zvyky, prežívate nové začiatky a spoznávate nových ľudí. Plusové body, ak ste sa presťahovali kamsi do zahraničia o čom by som mohla napísať osobitný článok, lebo preboha, žiť kdesi úplne mimo má ešte oveľa viac, oveľa konkrétnejších výhod. Formujete svoju osobnosť, nachádzate samých seba. Pretože, nebudem vám klamať, nie vždy je to prechádzka ružovou záhradou, a možno budete často sami, a možno vám bude chvíľu trvať nájsť si nových priateľov, ale aj tie momenty osamote, hlavne tie ťažké momenty, sú tie, ktoré vás spravia silnejším a ktoré vám dajú priestor spoznať samého seba - respektíve vytvoriť samého seba, lebo sa do svojho starého domova na tie Vianoce nevrátite ten istý Bohumil a tá istá Kunikunda, akí ste odišli. Veľa vás to naučí a veľa vám to dá, aj keď niekedy chvíľu trvá, kým si to uvedomíte, a možno si to niekedy neuvedomíte vôbec, až kým vás na to neupozorní váš najlepší kamarát Gašpar v reštaurácii, kde ste zrazu oveľa sebavedomejší pri platení účtu a dokonca s čašníčkou nadviažete krátky nenútený rozhovor, čo by vaše minulé ja nikdy nespravilo.


Keď žijete s rodičmi, nenaučíte sa finty ako ísť si kúpiť 5 párov ponožiek za dve libry, lebo mamy sú zodpovednejšie ako vy a mamy perú načas. Nezistíte, aké to je naozaj zahanbujúce žiť v tom svinčíku, pretože otcovia vás nútia vysávať dvakrát do týždňa a ak to nespravíte vy, tak to spravia oni. Nebudete vedieť, aké nechutné je hľadať v tej štvordňovej kope riadov naukladanej v dreze lyžičku, z ktorej by sa tá zaschnutá špina dala umyť a nakoniec to nevzdáte s tým, že ten jogurt radšej vypijete, ako by ste mali strčiť ruku do toho už pomaly zaplesneného drezu. Naučíte sa robiť ťažké rozhodnutia (ako napríklad to s tou lyžičkou ahahaha dobrý džouk Mitchie, dobre ty Mitchie) a možno niekedy aj ťažkou cestou prídete na to, ako rozumne narábať s peniazmi. Teraz ste asi zmätení a premýšľate, čo je na tomto všetkom dobré, prečo to píšem, akoby to boli výhody a dôvod, prečo žiť sám?! Všetky tieto veci vás naučia samostatnosti a zodpovednosti. V tom momente, ako stojíte pred drezom, v ktorom sú nakopené riady a prehľad kuchyne minulého týždňa, vám nie je všetko jedno a najradšej by ste odišli do IKEA a kúpili si nový príbor (ale ten nie je taký lacný ako ponožky takže rozumnejšie by bolo nerobiť to, len taká malá rada odo mňa) alebo sa v duchu hrešíte za to, že ste predsa len od tých rodičov odišli, lebo doma by sa niečo také nikdy nestalo, ale verte mi, na čas, kedy ste si vytiahli čistú lyžičku z príborníka si v budúcnosti nespomeniete, ale aká dobrá a živá historka by mohla byť z toho, ako ste sa prebojovali cez sedem tanierov (okej, možno tak dva, lebo ktorý mladý človek by si kupoval toľko tanierov preboha, a možno dve misky a tri hrnce a jedna panvica, z ktorej ste jedli ovsené vločky vtedy ráno, keď sa vám nechcelo umývať riad). Všetky tieto veci sú podľa mňa dobré zážitky, ktoré sa nielen že v budúcnosti dobre rozprávajú, ale navyše vás pripravia na život dospeláka - ktorý raz nevyhnutne príde, aj ak pred tým budete zatvárať oči. Nech sa páči, tento smutný, desivý prísľub na záver.