sloth life: life abroad

Vlog: Canada & USA 2016

My first time working behind a bar

Tí z vás, ktorí sa so mnou kamošia na Fejsbuku, si možno všimli, že len nedávno som začala pracovať v koncertovej aréne Hydro v Glasgowe. Moje šichty fungujú asi tak, že nám každý týždeň rozpošlú harmonogram, kedy potrebujú ľudí, my im napíšeme, kedy môžeme pracovať, a oni nás kamsi zaradia. Z čoho vyplýva, že na každej šichte som kdesi inde – doteraz som však vždy robila hlavne s jedlom, až včera ma prvý raz dali do baru. A to vám poviem, toto bol zážitok, ktorý predčil všetky ostatné.

Po prvé by ste mali vedieť, že doteraz boli v Hydre majstrovstvá v gymnastike, takže všetci naši zákazníci boli ľúbezné zlatunké rodinky s deťmi. Včera tam mali koncert U2, takže drvivá väčšina našich zákazníkov boli už podnapití chlapi päťdesiatnici. Kde-tu sa mi popred kasu mihol aj nejaký ten mlaďas so sexy akcentom, ale tých bolo dokopy asi... dvaja. Lol.

Každopádne, poďme pekne poporiadku.

Za mnou osemstopäťdesiatsedemtisíc alkoholov, štyristodvanásť vecí, s ktorými ich môžete mixovať, a osemdesiatsedem ďalších hovadín. Štyri rôzne typy plastových pohárov a každý jeden drink musíme vyliať z fľašky do určitého typu pohára. Na tento pohár treba dať aj veko. Na tento nie, a na tamten zase áno.

Pred otvorením som mierne stresovala, lebo som si bola istá, že prvú pol hodinu budem len zmätene pobehovať a hľadať, čo mám spraviť, kde to mám spraviť a ako to mám spraviť, a či na to čo som spravila treba dať aj veko, a či to naliať doplna alebo len do polovice a tak ďalej a tak ďalej. Totiž, nielen že som nikdy v bare nepracovala, navyše nie som nejaký alkoholik (napriek populárnej mienke všakže ahahaha), takže som si ani nebola istá, čo je čo.

Teda, áno, na fľaškách to je vždy napísané. Viem rozoznať kapitána od Ginu. Keď však ktosi prišiel s tým, že si dá Strongbow, ale rád by to s blackcurrant príchuťou a ku tomu dvojitý diétny gin and tonic, tak som len kukala, že pardon, whatchu mean fam. Máme čapovaný Strongbow. To je šecko. Jaký blackcurrant tu po mne chceš. A diétny gin and tonic? Ta co si še, to ja neznam. (Naozaj netuším prečo som prešla do východňarčiny.) Našťastie sa ale šicko sa vyriešilo, blackcurrant bolo dajaké sladidlo čo som našla v skrinke, a diétny gin and tonic som povedala, že nemáme. Doteraz neviem, či máme. Doteraz neviem, čo to vlastne znamená... hoci sa mi to pokúšal vysvetliť. Soz m8 I not inglish. I from Slovakia, I no understawn.

Našťastie som ale za zadkom mala jedného týpka ejkejej Pítra, ktorý tam bol navyše, takže nebol za kasou a len nám pomáhal robiť drinky, a keďže na mojej kase bolo najviac ľudí, pomáhal hlavne mne, a keď som bola zmätená, len som sa k nemu otočila prosiac ho o preklad, a veľmi ochotne mi pomohol a potľapkal ma po chrbte, že das okay pal, doncha worry my wee friend, čo bolo v podstate veľmi zlaté, lebo som to občas naozaj aj potrebovala. A iní boli zase veľmi milí ohľadom svojich nezvyčajných požiadavok, jeden týpek sa smial, keď som z neho bola zmätená a sa ma pýta: "Is that quite new for you?"

"Yeah, well, I am foreign."

"How foreign?"

"Slovakia."

"Well I’m foreign too. I’m from England."

"That doesn’t count!" A tak sme še šebe ponaťahovali a pobavili a šicko mi vysvetlil jak má byc. Možno to naozaj bolo tým, že som foreign, že boli takíto miľuňkí ku mne a nikto si nepovedal že džizas, jak túto ženskú mohli postaviť za bar. Teda, možno si to niektorí povedali. Ale nikto z nich mi to nedal najavo. Jediní hnusní zákazníci za celú noc boli len dve opité blondíny, ktoré boli fakt že protivné a drzé, a vďakabohu sa ku mne vtedy postavil Pítr a celé ich odbavil za mňa.

Uprostred noci a uprostred koncertu U2 zrazu nastal rozruch v okolí našich stánkov a barov. Väčšina fanúšikov bola vnútri a jedlo a nápoje si vtedy kupovalo dokopy možno tak 30 ľudí, takže som si ten rozruch najprv ani nevšimla, ale keď nakoniec dvihnem hlavu, zrazu vidím, ako celá kapela U2 prechádza okolo nás, len tak akoby sa nič nedialo, nie, vôbec nemáme práve koncert, však čo, pozrieme sa čo tu máme za menu. Vtipálci.

Ale späť k baru. Opití chlapi občas flirtovali. Iní so mnou vtipkovali. Jeden päťdesiatnik prišiel ku mne, vypýtal si dve pivá a ja som ich šla naťukať do kasy, keď mi padol celý systém a poprosila som kolegu Kennyho (THEY KILLED KENNY! YOU BASTARDS!) po mojej pravici, aby vzal pánovu objednávku. A pán mu zaplatil 20tkou, a vraví, že nech mu nevydáva, ale že nech si to sprepitné ani nenecháva, že to nie je preňho, ale pre tú bejb ejkejej pre mňa trolololo. (Bohužiaľ som si toto štedré sprepitné nemohla celé nechať sama, keďže si ich všetci delíme, fňučQy.)

Úprimne, hoci som z toho mala zozačiatku bobky, veľmi rýchlo som si to obľúbila. Síce som sa za tých 5 hodín nezastavila ani len na minútu, bolo to fakt čosi. Srandy kopec a zábavy ešte viac.

Na záver večera, keď sme rátali kasy, vyhrala som našu malú súťaž o to, kto bude mať najviac peňazí, s najväčším prehľadom na svete. Moja kasa za ten večer nazbierala – nejaké odhady? Prijímam stávky. Nože si tipnite. Koncert U2. Koľko by ste povedali, že za 5 hodín, čo sme mali otvorené, sa nakopilo v jednej kase peňazí? Máte premyslené? Tak nuže poďme zistiť ako blízko či ďaleko je váš odhad.

Prosím pekne, 1,980 libier. Rukami mi prešlo preboha dvetisíc libier panebože čosi. Mala som len vytiahnuť toten šuflík s penezmi, rozutekať sa kade-ľahšie a presťahovať sa do Mexika. A kúpiť si manžela. Preboha, za toten penes by som si mohla kúpiť celého Liama Payna aj s rodinou.

Čerešnička na záver noci, keď som sa prezliekala v dámskych šatniach, dala som sa do reči s dvoma slečnami tam. Len taký casual small talk, kde ste dnes robili, aké to bolo, počúvajte čo sa mi stalo, a tak ďalej a tak ďalej. Po desiatich minútach sa pýtam blondíny vedľa seba, oh by the way, where u from fam? Ona na to, "Slovakia." A ja som sa len začala smiať že trolololo však ja tiež. Koľká náhoda, no ne.

Tak ja len tak, že mám za sebou pilný večer, je mi hej, a keď sme si nakoniec celé sprepitné podelili, tak mám len dve libry. Hajzlové.

Tschüss!

Mitchie

10 comments

, by Alex a Mitchie

Author: Mitchie

About bad times and good people

Ak ste čítali moje staršie články, tak asi viete, že som sa sťahovala do nového bývania, že som mala mať dvoch pánskych spolubývajúcich – a ako veľmi som sa toho obávala. Nuž, ako sa ukázalo, tak celkom právom.

Bývanie bolo strašné. Špinavé a studené a otrasné. Ak sme chceli teplú vodu, museli sme zapnúť bojler, ktorý bol mimochodom v mojej izbe a keď ho niekto zapol, tak potom každých pätnásť minút hučal a vykríkal a ziapal a nedal pokoj. A môj spolubývajúci sa vždy sprchoval ráno a zabudol to zase vypnúť, tak som sa každú chvíľu budila na crnkanie a následné hučanie bojleru, až ma to vydurilo z postele do tej zimy, len preto, aby som ho išla vypnúť. Ak sme chceli zapnúť kúrenie, tak sa automaticky zapla teplá voda, a teda zase ziapal bojler. Netreba sa ale obávať, kúrenie sme nemali zapnuté takmer nikdy, takže som mala v jednom kuse boľavé mandle a studený nos, na sebe tri svetre a deku, a aj tak som sa triasla od zimy, keďže som mala v izbe 9°C. V kúpeľni bola hádam aj väčšia zima než vonku – čo bolo doslova neznesiteľné hlavne vtedy, keď som sa sprchovala.

Navyše to celé bolo dosť ďaleko od centra, a ja sa rada chodím prechádzať popri rieke a po hlavnej ulici a v piatok na diskotéku, a veru nechce sa mi o druhej-tretej ráno šlapať domov 50 minút.

Moji spolubývajúci, nuž... Prvé dva týždne som tam bola iba s jedným, dajme mu krycie meno Kaleráb. Kaleráb vám bol poriadne otravný. Zozačiatku som si myslela, ha, ako dobre, takýto veselý chalan, aspoň bude sranda. Trošku som sa bála, lebo so mnou očividne flirtoval, ale dúfala som, že to bolo len zo srandy. Nebolo. Keď sme sa rozprávali, v jednom kuse narúšal moju osobnú bublinu, tak, že keby sa len trošku pohol dopredu, mohol by ma pobozkať. Mal nevhodné poznámky, furt si ma nápadne obzeral, hrýzol si peru, oslovoval ma "beautiful" a tak podobne – "good morning beautiful", "hello you pretty little thing", "get your sexy ass over here", "hi cutie" ~~gross gross gross~~. Raz sme spolu išli do kina na Straight Outta Compton, na čo ma on presvedčil a tvrdil, že sa mi to isto bude páčiť, že je to super film a nevadí, že sa vôbec nevyznám v rap hudbe a ani len netuším, kto je Ľadová Kocka ejkejej Ice Cube, že napriek tomu ma to určite osloví. Neoslovilo. Ale mohlo to byť aj tým, že som sa každú chvíľu modlila, aby Kaleráb stíchol, pretože, ako som spomínala, je to neuveriteľne veselý chalanisko. Až príliš. Až tak, že sa smial každých 7 a pol minúty, na všetkom, čo nebolo vtipné, ako jediný v celej sále. Polícia bije černochov? "Damn! ...HAHAHA!!" Ľadová Kocka rozmáchal akémusi týpkovi kanceláriu? "HAHAHAHAHAHAHA DAMN!!!!!" Niekto dostal rakovinu a zostáva mu dvadsaťštyri minút života? "HAHAHA DAMN HAHAHAHAHA!!!!!!!!!" Ľudia sa až otáčali a ja som sa nevedela dočkať, kedy odtiaľ budem môcť vypadnúť. Posledných 15 minút po mne veľmi dlho a veľmi očividne pokukoval, čo som si samozrejme všimla, ale ignorovala to, lebo preboha, viem si predstaviť, čo by robil, kebyže sa k nemu obrátim. ~~No nie.~~

Takže tak. Nielen že som bola nespokojná s bývaním, cítila som sa nepohodlne so svojím spolubývajúcim. Už v prvý deň ako som prišla som si vravela, že by som sa mala začať vybaľovať, a to som si opakovala každý deň, ako som sa hrabala v kufroch hľadajúc pár k ponožke, ale akosi som sa k tomu nikdy nedostala, a myslím, že zo začiatku to bolo akési podvedomé; pretože som vedela, že tam dlho nevydržím.

Nuž a aj sa tak stalo. Našla som si nové bývanie – teda, nie ja osobne, ale to je zase iný a ešte dlhší príbeh. Podstatné je, že mám peknú, moderne zariadenú izbu s kúrením, čistou kuchyňou, nahovno internetom síce, ale to som zatiaľ vedela prekusnúť, lebo sa mi tu páči. Navyše je to len 5 minút od centra a 15-20 minút od mojej školy. Všetko mám blízko a všade môžem chodiť pešo.

Keďže som sa ale sťahovala, musela som zaplatiť depozit a to ma hodilo na samotné finančné dno, a o tom sa vlastne chcela písať, len som sa k tomu očividne musela dostať cez najdlhší úvod na svete.

Takže, áno. Nebola som na tom najlepšie z finančnej stránky, stresovala som, ako naškrabem peniaze na podnájom, lebo som vedela, že keď zaplatím za jeden týždeň, to, čo mi ostane, nevystačí na ďalší, a navyše si budem musieť kúpiť jedlo a rodičia mi pošlú mesačné vreckové až na začiatku ďalšieho mesiaca a čo len preboha budem robiť. V podstate som bola v neprestajnom strese celé tri dni, premýšľajúc, ako to všetko spravím, stále prerátavala koľko môžem za deň utratiť, snažila sa stravovať čo najmenej a čo najlacnejšie, a dúfala, že sa to nejako vyrieši, pretože veci sa predsa vždy nejako vyriešia – to bola taká moja malá nádej. Myšlienka na to, že predsa vždy, keď sú veci najhoršie, tak sa zakaždým niečo stane.

A mala som pravdu, stalo sa.

Presťahovala som sa do nového bývania v štvrtok, s tým, že som bola s landlady dohodnutá, že jej zaplatím za tie štyri dni do pondelka, a potom začnem platiť každý pondelok za plný týždeň. Ona mi však zmluvu napísala od ďalšieho pondelka a povedala, že ak chcem, môžem sa nasťahovať už dnes a zostať tam zadarmo, keďže chalan, ktorý v izbe býval predo mnou a vysťahoval sa v ten deň ráno, zaplatil za celý týždeň a teda je izba zaplatená a voľná.

Tým pádom mi ostali peniaze na podnájom na ďalší týždeň a niečo málo extra na jedlo. Veci sa síce vyjasnili, ale stále som nebola na tom extra dobre.

A tak som sa rozprávala s Edenom, čo je môj bývalý šéf z kaviarne, s ktorým sme ostali dosť dobrí kamaráti a s ktorým sa veľmi radi vzájomne sťažujeme na to, ako nemáme peniaze, ako občas neznášame život, vymieňame si zážitky a tak podobne. Takže Eden vedel, že prechádzam ťažkými časmi, a tak mi začal pomáhať. Zozačiatku celkom nenápadne.

Mala som uňho v obchode odložené veci počas leta, a ako som si po nich prišla, nabalil mi taštičku plnú koláčikov a obložených bagiet a žemieľ, ktoré "už aj tak bude musieť vyhodiť".

O pár dní sme sa dohodli, že pôjdeme na pivo, a keď som za ním prišla pred zatváračkou do kaviarne, spravil mi fajné panini a kávu. A ako som šla domov, doslova mi nanútil 15 libier na taxík, hoci som mu tisíc krát opakovala, že pôjdem pešo, že mi to nevadí, a on mi tisíc a jeden krát zopakoval, že nepôjdem preboha hodinu a pol domov pešo, že sa urazí, ak si od neho tie peniaze nevezmem a omg.

Potom som si prišla po druhú krabicu s vecami, a vtedy mal "nový prístroj na panini a chcel ho vyskúšať, tak nech si spravím, čo chcem". Vtedy mal plno zákazníkov, tak reku že sa zdržím a trochu mu pomôžem – dve hodiny som mu pomáhala roznášať jedlo a upratovať a umývať riad a vyzametať obchod a tak, načo mi chcel nanútiť peniaze za výpomoc, čo som odmietla, lebo mi už bolo blbo z toho, ako sa o mňa pekne staral a najmenej, čo mu za to môžem dať, je aspoň nejaká tá pomocná ruka.

V ten deň šiel ku mne do nového bytu, lebo ako som spomínala, bývam v centre, a on mal ísť večer s kamarátmi von a nechcelo sa mu ísť domov a potom zase do centra, tak mu vravím, že môže tie dve hodiny posedieť u mňa. Tak teda prišiel ku mne, vyobzeral si izbu, a pýta sa ma, ako platím za elektrinu. Ukázala som na malý prístroj na stene, do ktorého treba hádzať pound coins, ktoré mi platia za elektrinu a vravím mu, že jedna minca mi vydrží cca na týždeň. Eden si z vrecka vytiahol drobné a vraví: "Tu máš darček odo mňa, štyri týždne elektriny." A položil štyri mince na prístroj.

V ten večer som mala ísť na párty, a ako som mu povedala, že som plánovala doniesť nejakú pizzu, začal sa smiať. "A čím chceš zaplatiť tú pizzu? Gombíkmi a žetónmi?"

"No peniazmi."
"Yeah? How many pizzas were you planning to buy?"
"Neviem... Jednu, dve?"
"To si chcela prísť na párty s jednou pizzou? Hey guys, don’t eat for a month, I am bringing one pizza! I HAVE ONE POUND AND I AM NOT AFRAID TO SPEND IT!"

~~Okrajová poznámka, toto všetko bolo len také doťahovanie, v písomnej forme to vyznie možno trochu úderne, ale v skutočnosti to boli len žarty.~~ A tak vraví, že ideme do Tesca, a že mi kúpi pizzu. Načo mu vravím že nie, že ma už aj tak kŕmi až-až a že by som sa cítila blbo. Ale Eden bol neoblomný. "Viem, aké to je, mať 21 rokov a byť bez peňazí. Keď som bol v tvojom veku, tiež som to mal ťažké a keby mi niekto ponúkol pomoc, s radosťou by som to prijal. Musíš sa naučiť prijať pomoc, keď ti ju niekto núka. Ja mám peniaze a tých pár drobných ma nijako nezasiahne." A tak som so slzami v očiach prikývla. A Eden mi kúpil 4 pizze.

Na druhý deň ma zavolal k sebe domov, že má kocovinu a nechce byť sám, že spolu môžeme pozerať telku a objednať si takeaway a nudiť sa. Tak som prišla k nemu, spolu sme polihovali, pozerali stupídne reality TV, on nám objednal čínu, čo bola naozaj kopa jedla a nechcel odo mňa ani cent.

Dnes mi vo svojej kaviarni nahrabal nejaké hrnce a panvice a poháre do mojej poloprázdnej kuchyne, takže si nemusím tieto veci kupovať.

Naozaj sa o mňa pekne stará a ja sa neviem dočkať, kedy mu to budem môcť všetko splatiť. Nikdy som nezažila človeka, ktorý by mi takto nezištne pomáhal, a musela som sa o túto skúsenosť s vami podeliť, lebo ani netušíte, aká som z toho neskutočne emotívna a dojatá.

Takže ponaučenie dňa je asi takéto: dobrí ľudia stále existujú a nehanbite sa prijať pomoc, keď vám ju núkajú.

A ešte taká poznámočka na okraj: Podľa mňa je celkom vtipné a poriadne obrovská náhoda, že keď som hľadala úvodný obrázok k tomuto článku, dala som si do googlu iba slová "street" a "people" a práve tento obrázok, ktorý som použila do článku, bol hneď v treťom rade a najviac ma zaujal, lebo sa mi tam páčil ten pohyb ľudí. Tak som si ho otvorila, že si ho uložím, a ako si ho tak prezerám, uvedomila som si, že to je predsa hlavná ulica v Glasgowe. V Glasgowe, o ktorom som písala celý tento článok. Proste.. koľko náhody, nie?! Aspoň sedem náhod podľa mňa.

Mitchie