Passenger live

Viete čo? Neviete. Tak ja vám to poviem. Respektíve my vám povieme, lebo ak ste si to ešte nevšimli, tak tento článok píšeme obe. Ako už názov napovedá, boli sme na koncerte Passengera v Bratislave. Tešili sme sa, že bude na hrade Devín, presunuli ho však do Starej Tržnice. Škoda tej hradovej atmosféry, no koncert bol aj tak superko a čo by sme to boli za blogerky, keby sme sa s vami nepodelili o všetky zážitky?

Tak teda, najmilší priatelia, začneme asi ránom, lebo už ráno, ako sme stáli na stanici a čakali na vlak (so 45 minútovým meškaním preboha), po schodoch vyšiel chalanisko, ktorého tvár mi nahnala husaciu kožu a srdce mi až vynechalo úder pri myšlienke, že PREBOHA VEĎ TO JE LIAM PAYNE. Lol, samozrejme, že to nebol Liam Payne, ale bez srandy sme sa naňho pozerali asi 5 minút vkuse, snažiac sa prísť na to, či by to on mohol byť, pretože tá podoba bola neuveriteľná. Úplne že ty kokos. A ešte viac. Ja to ani neviem dať do slov, ako veľmi vyzeral ako Liam, a preto sem dám jeden rozmazaný sneaky shot, ktorý hádam bude rozprávať za seba.


No ale povedzte, kebyže tú fotku uvidíte na nejakej fansite a odmyslíte si tie typické modré sedačky nepochybne patriace Slovenským Železniciam, neuverili by ste, že je to candid záber Liama? Lol. Eniwej. Keď sme po milión rokoch konečne vystúpili z vlaku, rýchlou a zbesilou MHD sme sa odviezli do Starého mesta,. Tam sme sa trošku poprechádzali po uličkách ako stvorených na insta fotky a popri množstve hipsterských kaviarní, hľadajúc miesto, kde by sme si ovlažili naše vyprahnuté hrdlá a zasýtili naše vyhladnuté žalúdky. Pôvodne sme hľadali McDonald, aj sme ho našli a potom sme z neho odišli. Skončili sme v Krčme gurmánov Bratislavy a to nie je názov, ktorý som si práve vymyslela, naozaj to tam mali napísané. Volalo sa to KGB a bolo to niekde v pivnici, plné komunistických plagátov, na ktorých sme si počas jedenia nášho cézar šalátu precvičili azbuku. Odtiaľ sme si to namierili do kaviarne Foxford pod heslom Však buďme na chvíľu aj my bratislavskými hipstermi. 

A okrem tých hipsterov sme boli aj netrpezlivé, lebo im trvalo asi tisíc rokov, kým nám doniesli kávu. V každom prípade bol náš čašník najrozkošnejší na svete, vysoký a feši, a také zlatko proste. A keďže sme sedeli za takým tým vysokým stolom s výhľadom na ulicu, nevideli sme veľmi, respektíve sme si veľmi nevšímali priestor kaviarne za sebou, takže keď v jednom momente - po osemdesiatich štyroch rokoch od objednania - prišiel čašník s komplimentárnymi koláčikmi, vôbec som si ho nevšimla a ako sa ozval, tak ma tak trhlo, že som až nadskočila na mieste a ruka mi vyletela k srdcu, aby som skontrolovala, či nemám slabšiu srdcovú príhodu, a čašník sa smial a ospravedlňoval a zároveň vyzeral mierne worried, ale uistila som ho že je všetko v porádku. Ale očividne na to nezabudol, lebo keď nám niesol účet, dal nám také dve kartičky a vraví že to je na akékoľvek sťažnosti alebo hocičo, a že "tam môžete napísať niečo také akože vás vyľakal čašník alebo tak". A presne to som napísala lol. Ale za tým som dodala, že bol ale milý a že si zaslúži povýšiť! Lebo bol. A zaslúžil. 

Potom, ako sme milému strašiacemu čašníkovi nechali sprepitné, lebo aj to si zaslúžil, po konzultácii s Google Maps sme sa vybrali hľadať tú Starú Tržnicu. Ako non-Bratislavčania sme nemali tušenie, či vôbec ideme dobre, no zrazu sa pred nami objavila budova, ktorá sa až nápadne podobala na tú, ktorú som si deň predtým vygooglila pod heslom Stará Tržnica. A stála pred ňou kopa ľudí, tak sme usúdili, že by to mohlo byť ono. Na prechode pre chodcov sme ešte narazili na nejakú skupinku vesmírnich lidí, pričom jeden z nich sa snažil Mitchie dať do ruky nejaký ich almanach, no my sme sa hnali len za svojim cieľom a tým bol Passenger. Ktorému sa mimochodom ušla len tabuľa vedľa dverí, na ktorej stálo "PASSENGER, KONCERT DNES 18:00" a ktorú by ste si hádam na prvý pohľad ani nevšimli. Potom, čo sme asi tisíc rokov čakali, Milovia (členovia staffu - interný džouk ešte z Edovho koncertu minulý rok) konečne začali púšťať dovnútra. Ako správne ženy sme najprv zamierili na toalety a potom sa mohol začať hudobný zážitok.

Prvá predkapela pozostávala z troch väčšinou hipisácky pôsobiacich žien a troch mužov a boli fajní, mali pekné pesničky a pekné hlasy a pekné melódie, ktoré mi občas spravili zimomriavky, ale bolo veľmi ťažko rozumieť ich textom, a pôvodne som si myslela, že je to tými hudobnými nástrojmi a tým, že sú celkom hlučné, ale teraz sme si ich s Alex pustili na youtube, a hoci tam je tá hudba menej hlasná a je dievčatá dobre počuť, tým anglickým slovám so slovenským akcentom je rozumieť stále zaťažko lol. Nevadí, aj tak boli celkom dobré. Oh a volali sa Genius Locci, čo povedali síce raz, ale rovnako ako ich texty, aj tento názov sme celkom prepočuli respektíve nerozumeli a museli si ich googliť upsik. Po nich prišiel ešte lepší akt, predskokan č. 2, o ktorom vám určite rada porozpráva Alex, keďže sa nad ním roztápala celú pol hodinu, čo bol na javisku. (Nieže by ja nie, ale na ňu vrhol tuším silnejší spell. :D)

Nebudem klamať, netušila som, kto to vlastne ten predskokan č. 2 má byť a keď veľmi sympatický Milo našteloval, čo bolo treba a predskokan č. 2 vybehol na pódium, pri pohľade na jeho dlhé blonďavé kadere vykúkajúce spod klobúka som si na moment myslela, že je to žena. Bol to však muž a volal sa Stu Larsen. Porozprával nám, že je z Austrálie, toto je jeho first time in Slovakia (nečakane) a že s Passengerom cestujú naprieč Európou spoločne a aké to je super a tak. A potom schytil svoju gitaru a začal spievať, sem-tam vydal nejaké smiešne zvuky (ktoré sú aj v origináli pesničky, lebo si ich práve púšťame na youtube a smejeme sa na nich - teda nie na tých pesničkách, tie sú super, ale na tých zvukoch, ktoré znejú, akoby boli súčasťou nejakého zariekavacieho rituálu, viď tu približne 1.20). Aha, a mal riadne úzke nohavice, lol, ale asi ich perú s Passengerom v jednej práčke, lebo aj on mal také, ako nám povedal, keď po Stuovi nabehol na pódium. 

Áno, no, omg, PASSENGER.


Veľmi kvalitná fotečka, áno. ENIVEJ. Ešte ani nezačal spievať prvú pesničku a už nám sľúbil, že sa pokúsi nás všetkých čo najviac zdeprimovať, a že hneď aj začne takou pomalou smutňučkou - Fairytales & Firesides a ja som začala poskakovať že omg to je moja obľúbená a nato som nevedela ten nával lásky udržať v sebe a zakričala som naňho v tom tichu sály, že "LOVE YEEWWW!" a on na to že "LOVE YOU TOO" a nato začal spievať. A päť radov predo mnou a vedľa mňa a okolo mňa sa všetci otočili s úsmevami že úúú, lebo tak áno, vyznali sme si lásku takto pred všetkými a to je v našom vzťahu predsa veľký krok, a dostať od Mikea takéto pekné úprimné srdcervúce vyznanie bol naozaj krásny pocit a skoro som sa pocikala.

Mitchie akurát vraví, že "bože keby sme si tak spomenuli na všetky tie džouky, čo hovoril" a naozaj, lebo pomedzi pesničky stále čosi rozprával a zakaždým sa na tom smiala celá sála. Ako napríklad o tých nohaviciach, že sú mu malé a že ak sa vystrie na zemi, tak je to kvôli nim (a nie kvôli "jablkovému džúsu" ktorý popíjal lel). Alebo že film Frozen ruined his life, lebo si jeho pieseň Let Her Go všetci mýlia s titulnou odtiaľ Let It Go. A nato povedal, že isto teraz niekoľko ľudí sa otočilo na odchod že doriti, wrong song guys, a potom týmto imaginárnym ľuďom aj zamával na rozlúčku, čo bolo tiež dosť komické len tak mimochodom keby vás to zaujímalo ehehe. Alebo, že počas niektorých pesničiek bude mať spešl požiadavky, napríklad aby sme kričali ako najviac vieme, alebo že aby sme boli ticho, a to chcel povedať "I will need you to get-" a nedopovedal, lebo nejaká baba zakričala "GET NAKED!" a on sa zasmial a potom sa k tomu ešte niekoľkokrát vrátil a povedal že to je his kind of girl a omg. Aj keď tam bolo tak teplo, že by som sa nedbala get naked. A hovoril, akí sme super a ako si myslel, že keď príde do Bratislavy tak nikto na jeho koncert nepríde ("nobody will fucking show up", lebo ako sa ukázalo, Passenger veľmi rád nadáva pri každej príležitosti) a aký je šťastný, že prišlo toľko ľudí. A vravel ako to vôbec nečakal a ako veľmi nám ďakuje a celý bol taký dojatý a skromný a úžasný. A kopu ďalších vecí, omg. Milujem ho. 

Aj nám tak sľuboval, že sa budeme na jeho koncerte cítiť fucking miserable, a my sme na to začali kričať od nadšenia a on že jasné, teraz cheerujeme, ale počkajte o hodinu! Tiež sa nám zveril so svojimi ťažkými začiatkami, ako hrával na uliciach a ľudia mu nevenovali až tak pozornosť, a že hral aj v Kodani, kde majú celkom striktné pravidlá ohľadom takéhoto pouličného hrania, a že policajtom vadilo, že predával svoje CD-čká...a drogy...a zbrane. Lelelel. A tak že si nakoniec našiel nejaké miesto, kde ho už policajti nenašli. Ale, bohužiaľ, ho tam nenašiel ani nikto iný. Proste úplný týpek zabávač, furt keď čosi rozprával, tak sme sa rehotali celá sála. Aj si doberal niektorých konkrétnych fanúšikov, lebo niektorí boli tak svojsky hluční, že sa nedalo si ich nevšimnúť, jeden tam furt mával neónovo-zelenou svietiacou tyčinkou ("green penis") a na všetko odpovedal a vykríkal aj keď nemusel, čo je normálne dosť otravné, ale v tomto prípade to bolo veľmi milé a vtipné a pravdepodobne to bolo tým, ako sa k tomu postavil Mike a ako mu vždy trefne a hlavne trpezlivo odpovedal. Neuveriteľné zlatko ten chlap, vážne. A druhý tam zase vždy vykríkal v tých tichých pesničkách, keď nás prosil, aby sme boli ticho, tak sme ho všetci počúvli, a potom už tak ku koncu, keď dospieval refrén a na pár sekúnd iba brnkal na gitare, tak jeden chlap tam zavýskal, Passenger sa zasmial a pokračoval v spievaní, a takto sa to zopakovalo asi trikrát a potom Passenger so smiechom vraví že "I LOVE THAT GUY!", čo bolo úplne krásne od neho, lebo vôbec nebol nejaký annoyed alebo čo, že OMG PROSIL SOM VÁS ABY STE DRŽALI HUBY PREČO TU VYKRÍKAŠ, ale skôr bol rád, že omg tento chlapík si môj spev natoľko užíva, že ma musí podporiť svojím krikom. A jednoducho sa nedalo byť naštvaný na žiadnych jednotlivcov, ktorí takto kričali, ako by som pravdepodobne bola na hocijakom inom koncerte, preto, že Mike to zakaždým treatoval ako pozitívum a omg, neviem, či vôbec dávam zmysel, ale proste chcem povedať, že tá atmosféra bola neuveriteľne úžasná a wow. Celý bol absolútne úžasný a tak nenútene vtipný a skromný a miliónkrát nám ďakoval a omg, nemám slov na to aký bol charizmatický a šarmantný a totálne dokonalý. A najnádhernejšie Hearts on Fire spieval ako duet so Stuom a bolo to krásne a dojemné a nádherné a neviem koľko ďalších synoným ešte. A ešte pri nás v dave stál aj týpek, ktorého sme neformálne nazvali Passengerov brat, lebo nielenže vyzeral ako on a mal tričko s jeho podobizňou, ale aj rozprával po anglicky a vedel texty všetkých songov, dokonca ich aj názorne ukazoval (asi pre nepočujúcich lol). No nakoniec sme sa dozvedeli, že je to len poriadne zanietený fanda z Austrálie. Aha, a týpek stojaci za mnou, ktorý sa na mňa stále pozeral, až mi to prišlo mierne creepy, mi v jednej chvíli poklepkal po pleci s tým, že ma pozná a nakoniec vysvitlo, že je to bratranec mojej kamarátky, sranda.


V každom prípade je medzi mnou a Mikeym čistá láska, milujeme sa aj napriek jeho netopierím ušiam a rifliam, ktoré by pokojne mohli byť aj legíny, Alex nám už chystá zásnubnú párty a ja si pomaly začínam hľadať svadobné šaty.

Presne tak, a môj družba môže byť kľudne aj vlasatý Stu s podobnými legínami ako mal sám budúci Mr. Mitchie, lol. Ešte dodám, že sme na záver videli Mila, ktorý vyzeral trošku ako Liam, ale nie úplne, skôr sa podobal na toho týpka z vlaku, čo vyzeral ako Liam. V skratke, krásny deň.