Kedysi pre mňa youtuberi boli primárnym zdrojom zábavy - sledovala som ich nespočetne veľa a aktívne čakala na každé nové video. Dnes už zo svojej pôvodnej zostavy nepozerám nikoho (okej, raz za pol roka si dám menší binge watch Dana Howella), ale zato mám jeden jediný channel, ktorý som objavila len pred pár mesiacmi, a na ktorý by som nedala dopustiť. You Suck At Cooking. To vás teraz neurážam, to vám predstavujem svoju závislosť a lásku, YSAC-a.


Najviac zjednodušene ako sa len dá, YSAC robí videorecepty. Jednoduché recepty, ktoré zvládne každý. Jeho videá však majú niečo viac, než len nudné inštrukcie, "pridajte múku a miešajte". Jeho čaro spočíva v kombinácií niekoľkých vecí.

1. Doteraz neukázal svoju tvár. Nikto nevie, ako vyzerá (a nikto ani nevie, ako sa volá, preto ho volajú YSAC). V zábere je vždy len jeho kuchynská linka/pec/drez a jeho ruky. Toto vytvára akési mystično, a aspoň vo mne osobne túžbu vidieť viac. Aspoň odraz jeho obočia v lesklom kohútiku alebo gombíku od šporáka, hocičo.

2. Jeho inštrukcie vždy sršia sarkazmom a iróniou. Videá sú plné kreatívnych vtipov, ktoré vás bezpochyby rozosmejú. Niekedy sú sofistikované, niekedy sú úplne idiotské a detinské, ale nech sú aké sú, vždy vás rozosmejú. Navyše si už so svojimi odberateľmi vybudoval akési "interné vtipy", ktoré sa často opakujú - napríklad, odkedy sa raz pomýlil a onion nazval oven, odvtedy vždy úplne suverénne povie niečo v zmysle, chop up your oven, onion on 300 degrees...

3. Je to majster editovania mágie.

4. Nejde mu o imidž. Nevadí mu nechať v koncovom výsledku nejakú chybu (ako keď sa mu spálil toast do čierna) alebo zašpiniť celú linku popri tom, ako varí. Jednoducho mu nejde o to, aby jeho pôsobenie bolo úplne bezchybné, a to je mi veľmi sympatické.

5. Je neuveriteľne kreatívny. Nielen vo svojich vtipoch, ale vo všeobecnosti. Ysac má talent zobrať úplne obyčajnú vec, a dať jej unikátnu vlastnosť. Pre YSACa naozaj platí veta "kreativite sa medze nekladú", a to na ňom neskutočne obdivujem.

A ako bonus, je veľmi milý k svojim fanúšikom. Pridávanie videí je preňho obojstranná komunikácia - reaguje na spätnú väzbu, odpisuje na komentáre a správy, vtipkuje s ľuďmi, jednoducho je veľmi "prístupný". Zatiaľ je pomerne neznámy, ale verím, že niekto tak veľmi talentovaný ako on sa skôr či neskôr dostane do verejného povedomia. Neviem o nikom, kto by si to zaslúžil viac.

Ak vás jeho videá zaujali, určite dajte šancu aj ostatným. Neoľutujete!

Ak sledujete youtuberov, mená Dan a Phil vám určite niečo hovoria - inak známi aj ako danisnotonfire a AmazingPhil. A ak ste fanúšikmi Dana a Phila, pravdepodobne viete, že prednedávnom vydali knihu, a ak ste nevedeli, tak už viete, ale čo je hlavné - že sú momentálne na turné po UK. A ak ste náhodou ani o tom nevedeli, prikladám video z marca, v ktorom oznamujú tieto vzrušujúce novinky.


Keď som si prechádzala list miest, v ktorých budú a do očí mi padol Glasgow, na chvíľu som zaváhala, či si kúpiť lístok alebo nie, lebo predsa len, ako vraví môj drahocenný ocinko, "25 libier mať a 25 libier nemať, to je 50 libier", ale nakoniec si tak vravím, predsa ich videá milujem, Dan ma vie rozosmiať hocičím, čo povie a Phil je absolútny rozkošník, určite bude ich predstavenie úžasné a vtipné, najmä keď to sľubujú aj vo vyššie spomínanom videu, a veru by som asi ľutovala, kebyže nejdem. Nuž...

Poznámka pomimo: Vyzerá to tak, že bude ich show k dostaniu pre širšiu verejnosť, keď skončia turné, preto sa pokúsim udržať moju recenziu čo najviac spoiler-free, a teda sa asi budem sústrediť viac na moje pocity z celého večera ako na samotné predstavenie, ak mi prepáčite.

Keď som zakladala túto rubriku s recenziami, vravela som si, že budem písať len recenzie na veci, ktoré sa mi páčili, lebo nechcem byť negatívny človek a už vôbec nechcem negativitu prenášať na náš blog. A pred predstavením som si vravela, že o ňom po skončení určite budem musieť napísať na blog, lebo to sa nevidí len tak, že by Dan a Phil opustili svoj dom. No a tu sa nachádza konflikt záujmov a ja som chvíľu ostala v pomykove, lebo som nevedela, či to napísať a byť zlá a negatívna, alebo na to celé len zabudnúť a tváriť sa, že sa to nestalo. Hádam je všetkým jasné, ako som sa rozhodla.


The Amazing Tour Is Not On Fire má veľmi výstižný názov, lebo... no... veruže nie je, jak sa povie, on fire. Do Glasgow Royal Concert Hall, kde sa to malo konať, som šla celkom nadšená, lebo omg, Dana sledujem už niekoľko rokov a omg, ich priateľstvo s Philom úplne milujem, a omg, vidieť naživo niekoho, koho ste doteraz videli len vo svojom počítači, je predsa len zážitok. Ako som prišla tam, všetko nadšenie sa pominulo. Všade naokolo boli deti s kvetinovými korunkami vo vlasoch a mačacími fúzmi na tvári, a okrem mamičiek a ocinkov, ktoré doprevádzali všetky tie detiská mladšie ako 14 rokov som tam bola pravdepodobne najstaršia osoba. Prisahám, že priemerný vek musel byť asi tak 12, a to sa poriadne odzrkadlilo na celom predstavení.

Myslím, že chalani si veľmi dobre - narozdiel odo mňa - uvedomovali, do akej vekovej kategórie spadá drvivá väčšina ich publika, a v tom duchu spravili celý scenár. Ústredná téma bola tá, že Phil dal do mikrovlnky svoj laptop, aby si ho nabil, a tým pokazil celý internet, a všetko z internetu prešlo do reality. A, no, ja neviem.


Nechápte ma zle, oboch ich milujem a naživo boli rovnako zlatí a očarujúci, ako vo videách. Phil najviac awkward na svete, už len tým, ako sa hýbal a tváril a vôbec všetko, Dan s tou svojou jamkou v ľavom líci a večným úškrnom a doberaním si Phila a aj seba samého. Bolo však očividné, že sa držia scenára, a hoci všetky tie 9-14 ročné dievčatá s mačacími fúzikmi okolo mňa sa smiali a tlieskali a kričali za každým jedným vtipom, ktorý chalani povedali, ja som tam len sedela a v hlave si robila zoznam, čo všetko som si mohla za tých 25 libier kúpiť miesto lístka na toto utrpenie. Ale zase, aby som nevravela len zlé veci, zasmiala som sa aj ja, asi 4x, a všetko to boli situačné vtipy, ktoré neboli v scenári. Okej, tak jeden bol zo scenára.

Úprimne si ale myslím, že by som z toho celého nebola tak strašne otrávená, nebyť toho publika. Chalani ešte ani nevyšli na pódium, len pustili "dopredu nahratú správu" o tom, aby sme nič nenatáčali ani nefotili, a všetci začali pišťať a vrešťať a omg, mne sa nožík vo vrecku otváral. Nieže by som nejaký so sebou mala. Čo som, Alex? Ahahaha inside joke. Keď konečne vyšli na pódium, vrešťali ešte viac - a nevedeli prestať. Hlavne keď chalani boli aspoň na sekundu ticho, ktosi musel zaziapať, že ich miluje - na čo ani jeden z nich nereagoval, lebo sa krvopotne držali svojho scenára, ale dievčatá to počas celého predstavenia nevedeli pochopiť a snažili sa každú chvíľu, každú malinkú príležitosť, čo mali. A vôbec, akosi príliš intenzívne prežívali celú show - napríklad keď mal Dan akože existenčnú krízu a ležal na zemi ako kôpka nešťastia, všetci po ňom ziapali, a hoci Phil viedol monológ, nič som z neho nepočula, lebo 90% publika kričalo, ako veľmi Dana milujú a panebože Dan nebuď smutko a džizas Dan I love you there is always a reason to be happy Dan come on Dan I love you so much Dan omg Dan!

Ale hoci som zlá a hoci sa mi ich show veľmi nepáčila, neznamená to, že by to nebolo kreatívne ani nič a určite na nich nezanevriem. Danov zmysel pre humor milujem nadovšetko a stále sa mi páči chémia, ktorú medzi sebou majú, len bohužiaľ v nacvičenom scenári to veľmi odzrkadlené nebolo. A hlavne v prvom rade cieľovým publikom boli tie 12 ročné deti, a nechcem veľmi spoilerovať, ale ako som tam sedela a sledovala Phila robiť kúzelnícke triky, veľmi živo ma to prenieslo do druhého ročníka, kedy nás prišiel navštíviť pesničkár Viktor Guľváš a spieval nám o tom, ako abeceda, tá je múdra, múdrejšia než sova. Tá si v sebe všetky svoje písmenočká schová! Bohužiaľ. A tak teda Amazing Tour Is Not On Fire odo mňa dostáva

V druhej časti nášho seriálu YKVPMSNSZP (YouTuberi, ktorých videá podľa môjho skromného názoru stoja za pozretie) opäť ostaneme za veľkou mlákou. Zatiaľčo minule sme si predstavili kombináciu pozostávajúcu z hneď dvoch mužov, dnes to bude zastupiteľka nežnejšieho pohlavia, Grace Helbig.
 K tomu, ako som túto dievčinu objavila, sa viaže celkom vtipná historka. Bolo to totiž ešte na našom predošlom blogu asi v roku 2012, kde sme pridali nejaký článok týkajúci sa One Direction (už si nespomínam, či to bol článok o tom, že máme s nimi nový design alebo len nejaké random fotky, nuž čo, ten blog je naozaj plodný čo sa našich hormonálnych výlevov týka). Niekto, už skutočne neviem kto, nám napísal do komentáru link na toto video. Tak som si ho pustila a umrela som od smiechu, pretože je naozaj skvelé. Začala som pozerať viac videí, ktoré ešte vtedy Grace pridávala na svoj kanál DailyGrace, ktorý bol pod záštitou spoločnosti My Damn Channel. Videá pribúdali každý deň, pričom v pondelok to robli rôzne videá bez tématiky, v utorok odpovedala na komentáre, v stredu vždy bola nejaká review, vo štvrtok rôzne návody a tutoriály a v piatok Sexy Friday. Tento kanál fungoval od roku 2008 až do roku 2013. Potom prestala pracovať s My Damn Channel a vrátila sa k svojmu predošlému kanálu it'sGrace, kde momentálne pridáva už len videá týždenne. Okrem neho má aj svoj podcast s názvom Not Too Deep with Grace Helbig, v apríli 2015 sa začala vysielať jej talkshow s názvom The Grace Helbig Show, spolu s dvojicou ďalších YouTuberiek Hannah Hart a Mamrie Hart sa podieľala na filme Camp Takota (v ktorom si aj zahrala a ktorý bol dosť zlý lol) a napísala knihu - Grace's Guide: The Art of Pretending to Be a Grown Up.
Ku Grace mám špeciálny vzťah aj preto, že bola prvou YouTuberkou, ktorú som začala pravidelne pozerať. A keď hovorím prvou, myslím prvou. Registrovala som, že nejakí YouTuberi existujú, no nikdy ma nejako nezaujímali a až cez ňu a jej videá s inými YouTubermi som sa vlastne dostala k tejto komunite celkovo. Jej humor mi je veľmi blízky, lebo je to podľa mňa presne ten druh humoru, ktorý buď milujete, alebo nemusíte a ja sa radím do prvej kategórie. Je vtipná, sarkastická a nemá problém urobiť si srandu zo seba samej. Medzi jej videami nájdete návod, ako vyčistiť záchod či holiť si nohy, ako urobiť hot dogy zo sladkého cesta, ako cvičiť jogu so psom, čo dať mame na narodeniny, ako napísať list Santa Klausovi a tak ďalej a tak ďalej. Všetko je to podané humorným spôsobom, mnohokrát doplneným jej vtipnými zážitkami. Aby som to skrátila, milujem Grace.

Viete čo? Neviete. Tak ja vám to poviem. Respektíve my vám povieme, lebo ak ste si to ešte nevšimli, tak tento článok píšeme obe. Ako už názov napovedá, boli sme na koncerte Passengera v Bratislave. Tešili sme sa, že bude na hrade Devín, presunuli ho však do Starej Tržnice. Škoda tej hradovej atmosféry, no koncert bol aj tak superko a čo by sme to boli za blogerky, keby sme sa s vami nepodelili o všetky zážitky?

Tak teda, najmilší priatelia, začneme asi ránom, lebo už ráno, ako sme stáli na stanici a čakali na vlak (so 45 minútovým meškaním preboha), po schodoch vyšiel chalanisko, ktorého tvár mi nahnala husaciu kožu a srdce mi až vynechalo úder pri myšlienke, že PREBOHA VEĎ TO JE LIAM PAYNE. Lol, samozrejme, že to nebol Liam Payne, ale bez srandy sme sa naňho pozerali asi 5 minút vkuse, snažiac sa prísť na to, či by to on mohol byť, pretože tá podoba bola neuveriteľná. Úplne že ty kokos. A ešte viac. Ja to ani neviem dať do slov, ako veľmi vyzeral ako Liam, a preto sem dám jeden rozmazaný sneaky shot, ktorý hádam bude rozprávať za seba.


No ale povedzte, kebyže tú fotku uvidíte na nejakej fansite a odmyslíte si tie typické modré sedačky nepochybne patriace Slovenským Železniciam, neuverili by ste, že je to candid záber Liama? Lol. Eniwej. Keď sme po milión rokoch konečne vystúpili z vlaku, rýchlou a zbesilou MHD sme sa odviezli do Starého mesta,. Tam sme sa trošku poprechádzali po uličkách ako stvorených na insta fotky a popri množstve hipsterských kaviarní, hľadajúc miesto, kde by sme si ovlažili naše vyprahnuté hrdlá a zasýtili naše vyhladnuté žalúdky. Pôvodne sme hľadali McDonald, aj sme ho našli a potom sme z neho odišli. Skončili sme v Krčme gurmánov Bratislavy a to nie je názov, ktorý som si práve vymyslela, naozaj to tam mali napísané. Volalo sa to KGB a bolo to niekde v pivnici, plné komunistických plagátov, na ktorých sme si počas jedenia nášho cézar šalátu precvičili azbuku. Odtiaľ sme si to namierili do kaviarne Foxford pod heslom Však buďme na chvíľu aj my bratislavskými hipstermi. 

A okrem tých hipsterov sme boli aj netrpezlivé, lebo im trvalo asi tisíc rokov, kým nám doniesli kávu. V každom prípade bol náš čašník najrozkošnejší na svete, vysoký a feši, a také zlatko proste. A keďže sme sedeli za takým tým vysokým stolom s výhľadom na ulicu, nevideli sme veľmi, respektíve sme si veľmi nevšímali priestor kaviarne za sebou, takže keď v jednom momente - po osemdesiatich štyroch rokoch od objednania - prišiel čašník s komplimentárnymi koláčikmi, vôbec som si ho nevšimla a ako sa ozval, tak ma tak trhlo, že som až nadskočila na mieste a ruka mi vyletela k srdcu, aby som skontrolovala, či nemám slabšiu srdcovú príhodu, a čašník sa smial a ospravedlňoval a zároveň vyzeral mierne worried, ale uistila som ho že je všetko v porádku. Ale očividne na to nezabudol, lebo keď nám niesol účet, dal nám také dve kartičky a vraví že to je na akékoľvek sťažnosti alebo hocičo, a že "tam môžete napísať niečo také akože vás vyľakal čašník alebo tak". A presne to som napísala lol. Ale za tým som dodala, že bol ale milý a že si zaslúži povýšiť! Lebo bol. A zaslúžil. 

Potom, ako sme milému strašiacemu čašníkovi nechali sprepitné, lebo aj to si zaslúžil, po konzultácii s Google Maps sme sa vybrali hľadať tú Starú Tržnicu. Ako non-Bratislavčania sme nemali tušenie, či vôbec ideme dobre, no zrazu sa pred nami objavila budova, ktorá sa až nápadne podobala na tú, ktorú som si deň predtým vygooglila pod heslom Stará Tržnica. A stála pred ňou kopa ľudí, tak sme usúdili, že by to mohlo byť ono. Na prechode pre chodcov sme ešte narazili na nejakú skupinku vesmírnich lidí, pričom jeden z nich sa snažil Mitchie dať do ruky nejaký ich almanach, no my sme sa hnali len za svojim cieľom a tým bol Passenger. Ktorému sa mimochodom ušla len tabuľa vedľa dverí, na ktorej stálo "PASSENGER, KONCERT DNES 18:00" a ktorú by ste si hádam na prvý pohľad ani nevšimli. Potom, čo sme asi tisíc rokov čakali, Milovia (členovia staffu - interný džouk ešte z Edovho koncertu minulý rok) konečne začali púšťať dovnútra. Ako správne ženy sme najprv zamierili na toalety a potom sa mohol začať hudobný zážitok.

Prvá predkapela pozostávala z troch väčšinou hipisácky pôsobiacich žien a troch mužov a boli fajní, mali pekné pesničky a pekné hlasy a pekné melódie, ktoré mi občas spravili zimomriavky, ale bolo veľmi ťažko rozumieť ich textom, a pôvodne som si myslela, že je to tými hudobnými nástrojmi a tým, že sú celkom hlučné, ale teraz sme si ich s Alex pustili na youtube, a hoci tam je tá hudba menej hlasná a je dievčatá dobre počuť, tým anglickým slovám so slovenským akcentom je rozumieť stále zaťažko lol. Nevadí, aj tak boli celkom dobré. Oh a volali sa Genius Locci, čo povedali síce raz, ale rovnako ako ich texty, aj tento názov sme celkom prepočuli respektíve nerozumeli a museli si ich googliť upsik. Po nich prišiel ešte lepší akt, predskokan č. 2, o ktorom vám určite rada porozpráva Alex, keďže sa nad ním roztápala celú pol hodinu, čo bol na javisku. (Nieže by ja nie, ale na ňu vrhol tuším silnejší spell. :D)

Nebudem klamať, netušila som, kto to vlastne ten predskokan č. 2 má byť a keď veľmi sympatický Milo našteloval, čo bolo treba a predskokan č. 2 vybehol na pódium, pri pohľade na jeho dlhé blonďavé kadere vykúkajúce spod klobúka som si na moment myslela, že je to žena. Bol to však muž a volal sa Stu Larsen. Porozprával nám, že je z Austrálie, toto je jeho first time in Slovakia (nečakane) a že s Passengerom cestujú naprieč Európou spoločne a aké to je super a tak. A potom schytil svoju gitaru a začal spievať, sem-tam vydal nejaké smiešne zvuky (ktoré sú aj v origináli pesničky, lebo si ich práve púšťame na youtube a smejeme sa na nich - teda nie na tých pesničkách, tie sú super, ale na tých zvukoch, ktoré znejú, akoby boli súčasťou nejakého zariekavacieho rituálu, viď tu približne 1.20). Aha, a mal riadne úzke nohavice, lol, ale asi ich perú s Passengerom v jednej práčke, lebo aj on mal také, ako nám povedal, keď po Stuovi nabehol na pódium. 

Áno, no, omg, PASSENGER.


Veľmi kvalitná fotečka, áno. ENIVEJ. Ešte ani nezačal spievať prvú pesničku a už nám sľúbil, že sa pokúsi nás všetkých čo najviac zdeprimovať, a že hneď aj začne takou pomalou smutňučkou - Fairytales & Firesides a ja som začala poskakovať že omg to je moja obľúbená a nato som nevedela ten nával lásky udržať v sebe a zakričala som naňho v tom tichu sály, že "LOVE YEEWWW!" a on na to že "LOVE YOU TOO" a nato začal spievať. A päť radov predo mnou a vedľa mňa a okolo mňa sa všetci otočili s úsmevami že úúú, lebo tak áno, vyznali sme si lásku takto pred všetkými a to je v našom vzťahu predsa veľký krok, a dostať od Mikea takéto pekné úprimné srdcervúce vyznanie bol naozaj krásny pocit a skoro som sa pocikala.

Mitchie akurát vraví, že "bože keby sme si tak spomenuli na všetky tie džouky, čo hovoril" a naozaj, lebo pomedzi pesničky stále čosi rozprával a zakaždým sa na tom smiala celá sála. Ako napríklad o tých nohaviciach, že sú mu malé a že ak sa vystrie na zemi, tak je to kvôli nim (a nie kvôli "jablkovému džúsu" ktorý popíjal lel). Alebo že film Frozen ruined his life, lebo si jeho pieseň Let Her Go všetci mýlia s titulnou odtiaľ Let It Go. A nato povedal, že isto teraz niekoľko ľudí sa otočilo na odchod že doriti, wrong song guys, a potom týmto imaginárnym ľuďom aj zamával na rozlúčku, čo bolo tiež dosť komické len tak mimochodom keby vás to zaujímalo ehehe. Alebo, že počas niektorých pesničiek bude mať spešl požiadavky, napríklad aby sme kričali ako najviac vieme, alebo že aby sme boli ticho, a to chcel povedať "I will need you to get-" a nedopovedal, lebo nejaká baba zakričala "GET NAKED!" a on sa zasmial a potom sa k tomu ešte niekoľkokrát vrátil a povedal že to je his kind of girl a omg. Aj keď tam bolo tak teplo, že by som sa nedbala get naked. A hovoril, akí sme super a ako si myslel, že keď príde do Bratislavy tak nikto na jeho koncert nepríde ("nobody will fucking show up", lebo ako sa ukázalo, Passenger veľmi rád nadáva pri každej príležitosti) a aký je šťastný, že prišlo toľko ľudí. A vravel ako to vôbec nečakal a ako veľmi nám ďakuje a celý bol taký dojatý a skromný a úžasný. A kopu ďalších vecí, omg. Milujem ho. 

Aj nám tak sľuboval, že sa budeme na jeho koncerte cítiť fucking miserable, a my sme na to začali kričať od nadšenia a on že jasné, teraz cheerujeme, ale počkajte o hodinu! Tiež sa nám zveril so svojimi ťažkými začiatkami, ako hrával na uliciach a ľudia mu nevenovali až tak pozornosť, a že hral aj v Kodani, kde majú celkom striktné pravidlá ohľadom takéhoto pouličného hrania, a že policajtom vadilo, že predával svoje CD-čká...a drogy...a zbrane. Lelelel. A tak že si nakoniec našiel nejaké miesto, kde ho už policajti nenašli. Ale, bohužiaľ, ho tam nenašiel ani nikto iný. Proste úplný týpek zabávač, furt keď čosi rozprával, tak sme sa rehotali celá sála. Aj si doberal niektorých konkrétnych fanúšikov, lebo niektorí boli tak svojsky hluční, že sa nedalo si ich nevšimnúť, jeden tam furt mával neónovo-zelenou svietiacou tyčinkou ("green penis") a na všetko odpovedal a vykríkal aj keď nemusel, čo je normálne dosť otravné, ale v tomto prípade to bolo veľmi milé a vtipné a pravdepodobne to bolo tým, ako sa k tomu postavil Mike a ako mu vždy trefne a hlavne trpezlivo odpovedal. Neuveriteľné zlatko ten chlap, vážne. A druhý tam zase vždy vykríkal v tých tichých pesničkách, keď nás prosil, aby sme boli ticho, tak sme ho všetci počúvli, a potom už tak ku koncu, keď dospieval refrén a na pár sekúnd iba brnkal na gitare, tak jeden chlap tam zavýskal, Passenger sa zasmial a pokračoval v spievaní, a takto sa to zopakovalo asi trikrát a potom Passenger so smiechom vraví že "I LOVE THAT GUY!", čo bolo úplne krásne od neho, lebo vôbec nebol nejaký annoyed alebo čo, že OMG PROSIL SOM VÁS ABY STE DRŽALI HUBY PREČO TU VYKRÍKAŠ, ale skôr bol rád, že omg tento chlapík si môj spev natoľko užíva, že ma musí podporiť svojím krikom. A jednoducho sa nedalo byť naštvaný na žiadnych jednotlivcov, ktorí takto kričali, ako by som pravdepodobne bola na hocijakom inom koncerte, preto, že Mike to zakaždým treatoval ako pozitívum a omg, neviem, či vôbec dávam zmysel, ale proste chcem povedať, že tá atmosféra bola neuveriteľne úžasná a wow. Celý bol absolútne úžasný a tak nenútene vtipný a skromný a miliónkrát nám ďakoval a omg, nemám slov na to aký bol charizmatický a šarmantný a totálne dokonalý. A najnádhernejšie Hearts on Fire spieval ako duet so Stuom a bolo to krásne a dojemné a nádherné a neviem koľko ďalších synoným ešte. A ešte pri nás v dave stál aj týpek, ktorého sme neformálne nazvali Passengerov brat, lebo nielenže vyzeral ako on a mal tričko s jeho podobizňou, ale aj rozprával po anglicky a vedel texty všetkých songov, dokonca ich aj názorne ukazoval (asi pre nepočujúcich lol). No nakoniec sme sa dozvedeli, že je to len poriadne zanietený fanda z Austrálie. Aha, a týpek stojaci za mnou, ktorý sa na mňa stále pozeral, až mi to prišlo mierne creepy, mi v jednej chvíli poklepkal po pleci s tým, že ma pozná a nakoniec vysvitlo, že je to bratranec mojej kamarátky, sranda.


V každom prípade je medzi mnou a Mikeym čistá láska, milujeme sa aj napriek jeho netopierím ušiam a rifliam, ktoré by pokojne mohli byť aj legíny, Alex nám už chystá zásnubnú párty a ja si pomaly začínam hľadať svadobné šaty.

Presne tak, a môj družba môže byť kľudne aj vlasatý Stu s podobnými legínami ako mal sám budúci Mr. Mitchie, lol. Ešte dodám, že sme na záver videli Mila, ktorý vyzeral trošku ako Liam, ale nie úplne, skôr sa podobal na toho týpka z vlaku, čo vyzeral ako Liam. V skratke, krásny deň. 

Ak nežijete under a rock, určite viete, že na YouTube sa dávno nechodí len za účelom pustiť si takú či takú pesničku ako to bolo kedysi (minimálne u mňa). Takzvaní Youtuberi zažívajú momentálne poriadny boom. Pred pár rokmi nikto nemal ani poňatia, že existuje kôpka ľudí, ktorá doma v spálni rozpráva do kamery a potom to zverejňuje na internet, teraz to už robí takmer každý. Youtuberi nie sú len na YouTube, píšu knihy, hrajú v reklamách a filmoch, vydávajú piesne, oblečenie, kozmetiku, jednoducho všade, kam sa pohnete, na nejakého narazíte. Nejde výhradne len o anglicky hovoriacich ľudí, objavuje čoraz viac slovenských či českých youtuberov (aj my sme už dostali jeden-dva asky, či sa náhodou nemienime s Mitchie k nim pridať. Odpoveď je nie, nemienime, aspoň zatiaľ nie, hoci sme sa zhodli v názore, že život youtubera by bol riadne cool! :D). Keďže aj ja patrím k tým, čo na YouTube trávia veľa času, napadlo mi, že by som sem-tam mohla pridať článok o niekom, koho videá momentálne môžem a kto by mohol zaujať aj vás. Číslom jedna v mojom pomyselnom zozname s názvom Youtuberi, ktorých videá podľa môjho skromného názoru stoja za pozretie, skratka YKVPMSNSZP nie je jedinec, ale hneď dvojica, Rhett a Link.


Zatiaľčo sa množstvo internetových dvojích spoznalo práve vďaka internetu, Rhett James McLaughlin a Charles Lincoln Neal III sa stretli ešte počas základnej školy v Buies Creek v Severnej Karolíne, ktorú obaja navštevovali. Najlepšími kamarátmi sa stali potom, ako obaja zostali po škole, kvôli tomu, že po laviciach vypisovali hanlivé slová a za trest museli vymaľovávať obrázky jednorožcov a podobných mýtických tvorov (originálna pesnička o tom, ako sa to stalo tu). Už počas školy sa spoločne venovali príprave rôznych hier a filmov. Spolu študovali aj na univerzite v Severnej Karolíne, ktorú obaja skončili ako inžinieri. Obaja chvíľu pracovali v technických spoločnostiach, no potom však toto zamestnanie zavesili na klinec a rozhodli sa vydať na dráhu tzv. internetainerov, čo je spojenie slov internet a entertainer a teda internetových zabávačov. Natočili niekoľko aj reklám a skečov, spolupracovali s rôznymi spoločnosťami a majú dva YouTube kanály.

Prvý je Rhett&Link, kde nájdete najmä rôzne piesne a krátke scénky, reklamy či paródie. Ich kanál patrí k jedným s najväčším počtom pozretí. Stačí vám jedna pesnička, trebárs o esemeskovaní za volantom, o dovolenke či o tom, ako treba byť úprimný a budete si ju spievať celý deň.

Druhý má názov Good Mythical Morning. Ide vlastne o akúsi talkshow, ktorej nová časť pribudne každé ráno (amerického času ofc) každý pracovný deň. Každé video sa týka inej témy, ktorú potom obaja rozoberajú, niekedy aj praktizujú, či už sú to najbláznivejšie účesy, ochutnávanie exotických druhov mäsa alebo rôzne, väčšinou nimi vytvorené challenges s inými youtubermi či celebritami. Do týchto činností častokrát zapoja aj členov svojho tímu, ktorých v epizódach postupne spoznáte a sú nemenej vtipní ako samotní Rhett a Link. Po hlavnej epizóde obyčajne nasleduje ďalšia, tzv. "show after the show", ktorú nájdete na ďalšom kanáli Good Mythical MORE. Názov ich show pochádza práve z obdobia, keď sa spoznali pri omaľovánkach s mythical beasts a takto nazývajú aj svojich fanúšikov.


Ak vás zaujíma moja story, ako som sa k tejto dvojici dostala, rada vám ju rozpoviem. Na YouTube som závislá už dlho a mená Rhett a Link som poznala, nikdy som im však nevenovala väčšiu pozornosť. Raz som pozerala Ghost Pepper Challenge, ktorú robil Caspar Lee v podobných videách sa objavilo jedno, kde to isté robili práve Rhett a Link. To bolo aj prvým videom od nich, ktoré som videla, po ňom asi ďalších dvadsať a vrchol som dosiahla asi včera, keď som začala približne o polnoci a zrazu zistila, že sú skoro štyri ráno a ja mám ešte stále Good Mythical Morning. Momentálne má táto show prestávku, no už 10. augusta sa začne ôsma séria. Čo ma na týchto dvoch baví je to, že robia niečo iné, ako to, čo vidíte u takmer každého youtubera. Nie je to Boyfriend does my make up a What's in my bag a Chubby bunny challenge a podobné veci, ktoré dnes už robí úplne každý a po nejakom čase sú otravné. Okrem toho, že majú naozaj výborný, typický nazvime to dad humor, tak sa kopu vecí aj dozviete a môžte machrovať pred kamošmi. (Verte mi, mám to odskúšané, viete o koľko fun facts som sa mohla podeliť práve vďaka nim?) A určite ich olajkujte aj na facebooku, prípadne sledujte na twitteri, pridávajú kopu vtipných obrázkov.

Poznáte kapelu Years & Years? Určite ste už aspoň raz zachytili ich single King v rádiách, keďže ho hrajú doslova každý deň. A kto si už vypočul ich album Communion? Priznám sa, hoci som vedela, že ho chystajú, netušila som, kedy má vyjsť, a tak ma dosť zaskočilo, keď mi ktosi na našom Wattpade písal, či sa mi páči ich nový album.

Dnes som si ho konečne stiahla a pred chvíľou som ho začala počúvať a už po tom, ako som si pustila prvý song, som mala pocity, ktoré neviem ani opísať inak, ako posadnutie démonom, čo síce vôbec neviem, aký je pocit, ale musí byť podobný tomu, čo som prežívala, lebo Y&Y má moc zobrať ma do iného sveta. Načo šetriť na letenky do Austrálie keď si môžem pustiť Communion že hej.


Po tom, ako som sa podelila o tento tweet, napadlo mi, že by som svoje pocity mohla livetweetovať spolu s tým, ako album počúvam. A nato si vravím, načo tweetovať, keď môžem blogovať!

Tracklist:

01. Foundation
02. Real
03. Shine
04. Take Shelter
05. Worship
06. Eyes Shut
07. Ties
08. King
09. Desire
10. Gold
11. Without
12. Border
13. Memo
14. 1977
15. Ready For You (Acoustic)
16. I Want to Love
17. King (Acoustic)

Ako som si pustila prvú pieseň, Foundation, jediné, na čo som bola schopná myslieť bolo wow. Wowowowowow. Viete, čo je foreshadowing? Pre tých, čo na túto otázku odpovedali nie, je to keď autor do textu dáva nejaké skryté náznaky k budúcim vývinom deja. A presne tak znie táto pieseň, ako taká predzvesť toho, čo nasleduje v albume. Nielen tou temnou hudbou, názvom, ale aj tým textom - bože, ten text!! 

Neviem, či ste si všimli, ako takmer každá fanúšička Taylor Swift vraví, že jej piesne sú tak veľmi relatable (s čím vo väčšine prípadov súhlasím), že každá dievčina má pocit, akoby bola každá pieseň Taylor o nej?

Presne týmto sú Y&Y pre mňa. Olly je podľa mňa môj spirit animal. A pri tejto piesni som si uvedomila tento fakt, a tiež to, že toto je jeden z dôvodov, prečo tak veľmi milujem Years & Years.


There's a scratch on your shoulder
Crushes me like, crushes me like lead
And I wanna get older

Prvá pieseň, ktorú som od nich kedy počula, je Real, ktorá má úplne dokonalý klip, a tak úžasný beat, že dovi dopo do pi-. Bezkonkurenčne jedna z mojich obľúbených piesní nie len od Y&Y, ale vôbec! K tejto piesni mám obzvlášť špeciálny vzťah, keďže som ju objavila niekedy začiatkom môjho pobytu v Glasgowe, a keď šli veci s Felixom dolu vodou, púšťala som si ju dokola a plakala si do toho dokonalého textu.


Ako vždy, keď nájdem nejakých nových hudobníkov, pustila som sa do vyhľadávania ich ďalších songov, očakávajúc sklamanie - lebo častokrát nájdete dobrú pesničku a potom zistíte, že to je jedna z mála dobrých vecí (alebo jediná dobrá vec) od konkrétneho speváka. Prekvapivo, doteraz som neobjavila nič od nich, čo by sa mi nepáčilo, čo sa mi hádam ešte nestalo. Dokonca aj na albumoch od Eda Sheerana sa nájdu piesne, ktoré nemusím.

Communion má dosť výnimočný zvuk. Všetko sú to piesne veľmi rozličné, a pritom sú si navzájom tak podobné. Osobne nepočúvam nič na takýto štýl, nič čo by čo i len pripomínalo pesničky, na ktoré sa dá tancovať. Teda nie dobrovoľne, keď ideme do klubu, tak proti tým piesňam samozrejme nič nemám. Preto som bola sprvu zaskočená, že sa mi Y&Y vôbec páčia, ale bez srandy, čím ďalej, tým som viac presvedčená, že sú mojou obľúbenou kapelou a už teraz viem, že tento album bude jeden z mála, ktorý sa do môjho playlistu na mobile dostane celý, bez výnimiek.

Ak by som ho ohodnotiť na stupnici 1-10, nuž... nikdy ničomu nedávam 10 bodov. Na imdb hodnotím iba filmy, ktoré sa mi páčili, a vždy im dám od 7 do 9, pretože 10 mi príde ako nereálne hodnotenie. Tak teda albumu Communion udeľujem