Ahojte kamoši! Len týždeň dozadu som sa vrátila z Kanady a iba týždeň mi trvalo, kým som spracovala všetky videá do vlogu, yay.
Pozerajte v HD!
Milujem silné emócie a milujem o nich písať. Podvedome som sa vždy snažila všetko opísať tak, aby bolo všetkým celkom jasné, čo z textu majú vycítiť a s akou emóciou odísť, no až tento rok som si uvedomila, že takéto vnucovanie nie je veľmi dobré. Lekcia kreatívneho písania: Treba sa vzdať tejto kontroly a nechať každého, nech si z textu odnesie to, čo tam sám nájde. Aj ak to nebude presne ten pocit, ktorý som pri písaní cítila ja, ale o to predsa nejde - miesto toho, aby som ostatných nútila cítiť svoje emócie, musím im nechať priestor nájsť si tam to vlastné niečo, s čím sa budú vedieť "zjednotiť".
A vzhľadom na to, že pre mňa bolo ťažké vzdať sa tejto kontroly, mala som pred poéziou - kde je všetko všeobecné a metaforické a plne odovzdávajúce sa čítateľom - obrovský rešpekt. Najviac ma desili haiku básne, keďže v málo vetách vždy povedia veľmi veľa. V škole ma však naučili, že nie je vždy dobré robiť len to, v čom sa cítime pohodlne, a teda som prijala výzvu a na koncoročné hodnotenie odovzdala básne.
Jedna z mojich básní bolo haiku, ktoré som po odovzdaní trochu roztiahla a spravila z neho akúsi mini sériu, lebo ako sa zdá, milujem robiť medzi vecami spojitosti. A hoci majú všetky niečo spoločné (každé sa viaže s nejakým ročným obdobím), každé haiku stojí samostatne a má svoj vlastný príbeh.
(Pozn.: haiku je typ básne pochádzajúcej z Japonska, pozostáva z troch riadkov, pričom prvý má 5 slabík, druhý 7 a tretí 5.)
When the sun almost
Compared to the warmth of you
I loved myself more
I was your water
Before you made her your air.
It hasn't rained since.
Instead of goodbye
You said, "I will be in touch"
And then turned to snow
When everything thaws
But the memory of you
You'll help me blossom
Kedysi pre mňa youtuberi boli primárnym zdrojom zábavy - sledovala som ich nespočetne veľa a aktívne čakala na každé nové video. Dnes už zo svojej pôvodnej zostavy nepozerám nikoho (okej, raz za pol roka si dám menší binge watch Dana Howella), ale zato mám jeden jediný channel, ktorý som objavila len pred pár mesiacmi, a na ktorý by som nedala dopustiť. You Suck At Cooking. To vás teraz neurážam, to vám predstavujem svoju závislosť a lásku, YSAC-a.
Najviac zjednodušene ako sa len dá, YSAC robí videorecepty. Jednoduché recepty, ktoré zvládne každý. Jeho videá však majú niečo viac, než len nudné inštrukcie, "pridajte múku a miešajte". Jeho čaro spočíva v kombinácií niekoľkých vecí.
1. Doteraz neukázal svoju tvár. Nikto nevie, ako vyzerá (a nikto ani nevie, ako sa volá, preto ho volajú YSAC). V zábere je vždy len jeho kuchynská linka/pec/drez a jeho ruky. Toto vytvára akési mystično, a aspoň vo mne osobne túžbu vidieť viac. Aspoň odraz jeho obočia v lesklom kohútiku alebo gombíku od šporáka, hocičo.
2. Jeho inštrukcie vždy sršia sarkazmom a iróniou. Videá sú plné kreatívnych vtipov, ktoré vás bezpochyby rozosmejú. Niekedy sú sofistikované, niekedy sú úplne idiotské a detinské, ale nech sú aké sú, vždy vás rozosmejú. Navyše si už so svojimi odberateľmi vybudoval akési "interné vtipy", ktoré sa často opakujú - napríklad, odkedy sa raz pomýlil a onion nazval oven, odvtedy vždy úplne suverénne povie niečo v zmysle, chop up your oven, onion on 300 degrees...
3. Je to majster
4. Nejde mu o imidž. Nevadí mu nechať v koncovom výsledku nejakú chybu (ako keď sa mu spálil toast do čierna) alebo zašpiniť celú linku popri tom, ako varí. Jednoducho mu nejde o to, aby jeho pôsobenie bolo úplne bezchybné, a to je mi veľmi sympatické.
5. Je neuveriteľne kreatívny. Nielen vo svojich vtipoch, ale vo všeobecnosti. Ysac má talent zobrať úplne obyčajnú vec, a dať jej unikátnu vlastnosť. Pre YSACa naozaj platí veta "kreativite sa medze nekladú", a to na ňom neskutočne obdivujem.
A ako bonus, je veľmi milý k svojim fanúšikom. Pridávanie videí je preňho obojstranná komunikácia - reaguje na spätnú väzbu, odpisuje na komentáre a správy, vtipkuje s ľuďmi, jednoducho je veľmi "prístupný". Zatiaľ je pomerne neznámy, ale verím, že niekto tak veľmi talentovaný ako on sa skôr či neskôr dostane do verejného povedomia. Neviem o nikom, kto by si to zaslúžil viac.
Ak vás jeho videá zaujali, určite dajte šancu aj ostatným. Neoľutujete!
10/10 stupňov na onion a jednu oven navyše
Mitchie
Minulý mesiac som stále s pár ďalšími ľuďmi pred dvadsať člennou skupinou, vedľa nás na obrovskom plátne zapnutý powerpoint, a my, spolužiakmi určení, sme mali prezentovať náš projekt pred zvyškom triedy. Nebola som jediná, kto bol nervózny, ale bola som na tom najhoršie. Na jednej strane, vždy som bola z prezentovania, odpovedí, rozprávania pred skupinami nervózna, vždy mi bilo srdce a triasol sa mi hlas potili sa mi dlane, ale vždy som to podľa možností mala pod kontrolou. Tentoraz to však bolo iné, a neviem, či to bolo tým, že som neprezentovala už niekoľko rokov a vyšla z cviku, alebo tým, že som bola obklopená ľuďmi, pred ktorými som nebola "udomácnená", alebo tým, že som musela rozprávať v cudzom jazyku, alebo všetkým dokopy, ale pod tým nátlakom stresu som sa uprostred svojej časti doslova zrútila - zrazu som si začala až príliš uvedomovať všetkých pohľady upreté na mňa, do toho som cítila a počula, ako sa mi trasie hlas a nedokázala som to kontrolovať, a môj mozog mi stále dookola a bez prestania vravel, "všetci si uvedomujú, že si nervózna". Nato moje ústa vykríkli "OH MY GOD I AM SO NERVOUS", len aby som potvrdila ich domnienky, pravdepodobne. Čakala som, že sa aspoň zasmejú, čo by ma pravdepodobne upokojilo. Veď odľahčenie situácie, noňe. Miesto toho všetky tváre ostali vážne, a kto sa na mňa nepozeral doteraz, sa na mňa už určite pozeral - pravdepodobne s ľútosťou v očiach. Miesto odľahčenia som pocítila ešte väčšiu váhu, a môj mozog zareagoval ďalšou špirálou negatívnych myšlienok. A bum, do očí mi vyhŕkli slzy.
Ruky hore, kto sa kedy z nervozity rozplakal? Teda, kto sa rozplakal z toho, že musel rozprávať pred skupinkou ľudí?
Ak
chcete vedieť, čo sa stalo potom, ľudia prezentujúci so mnou ma začali
pošepky uisťovať, že mi to ide dobre, a ja som sa modlila, aby som to
mala čím skôr za sebou. A keď som to naozaj mala za sebou, tak ma
uisťovali už aj nahlas, že som to zvládla super, že bolo vtipné, keď som
vykríkla, aká som nervózna a že ich to zaskočilo, lebo som pôsobila super confident. Očividne som super confident nebola, ale podľa všetkého, až do bodu, kým som to nevyzradila, sa mi to podľa všetkého darilo predstierať.
A
ja som si uvedomila, že presne toto robím už celý život. Že sa snažím
nevyzradiť sa, len aby preboha nikto nevedel, že som hanblivá. Keď sa
stretnem s novými ľuďmi, snažím sa byť sociálna a priateľská a spraviť
dobrý dojem, a vyzerá to tak, že podvedome pre mňa dobrý dojem znamená byť niečo, čím nie som.
Všetci
robíme to isté. Tvárime sa, že sme iní, než sme naozaj, len aby sme
spravili dojem, len aby niekto nezistil pravdu - že v skutočnosti sa
možno hanbíme, že v skutočnosti možno nie sme až tak vtipní, ako sa
snažíme druhých presvedčiť, že možno je náš život o čosi menej akčný a
napínavý a nabitý a energický, ako ho prezentujeme. Všetci od seba máme
očakávania a predstavy, akí by sme mali byť, ktoré sú tak ďaleko od
našej skutočnej verzie, že je nereálne sa k tomu naozaj dopracovať.
Aspoň teda mne sa to nikdy nepodarilo. Odjakživa som si želala byť
krajšia a úspešnejšia a viac otvorená a menej sa červenať a byť menej
emotívna a viac priateľskejšia a viac sebavedomá, hlavne viac sebavedomá. Veď keď ste raz sebavedomý, je to ako magnet, ostatné bude nasledovať.
Ale málokedy si povieme, že je to okej. Že sme dobrí takí, akí sme. Kto to kedy videl, že by niekto vyslovil slová, "vieš
čo, zakaždým sa nejako strápnim, a to je v poriadku, lebo vlastne moje
trápne situácie sú to, čo ma robí mnou a navyše aj šarmantnou. Milujem,
že som trápna."
Prečo je pre nás tak veľmi ťažké milovať sám seba, se vším všudy? Prečo si vytvárame ideály, ktoré sú tak ďaleko od toho, čím sme, a povieme si, že týmto chcem byť? Prečo by toto mala byť tá ľahšia cesta než naučiť sa žiť sám so sebou, byť zmierený so svojimi nedostatkami a mať sa rád aj s nimi?
Naháňame
dokonalosť, len aby sme sa zapáčili druhým, a svojím spôsobom nás tak
trochu ostatní vlastnia. Pokiaľ nám bude viac záležať na tom, čo si o
nás myslia ostatní ako na tom, čo si o sebe myslíme my sami, budeme žiť pre nich.
Ak si o vás tento človek bude myslieť, že ste múdra, potom budete o
niečo lepšia? A ak sa budete páčiť tomuto chlapcovi, vtedy sa budete mať
radšej? Kto sú títo ľudia, že majú nad vami takú moc? Vy sami určujete svoju hodnotu - a pokiaľ ju tento človek nevidí, nuž, jeho smola.
Ale viem, nie je to ľahká cesta, a určite sa nedá prejsť za deň. Neviete si predstaviť, koľko krát som sa zaprisahávala, "fajn,
odteraz budem sebavedomá. Presne ako všetky tieto ženy, ktoré si idú za
tým, čo chcú, a nenechajú sa len tak zastaviť. Odteraz sa budem mať
rada a prestať si pripisovať menšiu dôležitosť, než všetkým ostatným
naokolo. Tri štyri." A viete čo sa stalo? Nič. A viete prečo? Lebo
to tak nefunguje. Aspoň nie pre mňa. A ak ste si všimli, že hoci sa
stále presviedčate, že tentoraz už nikoho nenecháte, aby vás využil - a
nakoniec vám aj tak zase niekto ukáže, ako veľmi na vás nezáleží, a vy im uveríte, lebo si to stále podvedome myslíte aj vy... no, potom sme asi na rovnakej lodi.
Pred
niekoľkými dňami som mala krátky rozhovor s jednou veľmi múdrou ženou,
ktorej reakcie ma vyviedli z rovnováhy a donútili sa zamyslieť - a v
konečnom dôsledku slúžili ako jedna z inšpirácií pre tento článok.
Povedala som jej svoju nedávnu skúsenosť s prezentovaním, povedala som,
že som sa rozplakala, a že to bolo hrozne trápne. Ona sa ma na to
spýtala, úplne zmäteným tónom, akoby to nebolo celkom jasné: "Prečo to bolo trápne?"
"No lebo to predsa nie je normálne, veď kto sa preboha rozplače z toho, že musí rozprávať pred ľuďmi," bola moja reakcia a moje úprimné myšlienky, ktoré v sebe schovávali len štipku (trochu viac ako len štipku) seba-odmietania.
Primeraná reakcia, alebo aspoň reakcia, ktorú by som očakávala na takúto vetu podľa mňa je: "No, asi to veru nie je normálne." Miesto toho, hoci to bola len rečnícka otázka, ona pokrčila plecami a tónom, akoby to bolo úplne triviálne a jednoduché a normálne, odvetila: "No, napríklad ty." Čo bolo nezvyčajné a krásne a priviedlo ma to k rôznym myšlienkam.
Niekto
si prezentovanie užíva, lebo sú všetky oči upreté na nich a majú všetku
pozornosť, niekto je z toho nervózny, a niekto sa možno z nervozity až
rozplače. A prečo by jedno malo byť horšie ako druhé? Každý sme nejaký. A
aj keď nie som práve to, čo si myslím, že je ideálne - teda človek,
ktorý by si to prezentovanie užíval - to predsa neznamená, že som horšia
odroda. No tak sa bojím. Čo je na tom? Prečo sa to snažím zakryť? Prečo
jednoducho neprijmem, že som strachopud, prečo chcem, aby si ostatní
mysleli, že som sebavedomá a úžasná a že všetko zvládnem bez problémov?
Nikto nie je dokonalý. Každý sa niečoho bojí. Ale hlavne som si
uvedomila jedno:
Sebavedomie neznamená byť vo všetkom dobrý.
Sebavedomie je uvedomovať si fakt, že sa červenám a že sa často potkýnam, najčastejšie o vlastné nohy.
Sebavedomie je prijať to všetko, čo je na mne nedokonalé, a uvedomiť si, že nedokonalosti vôbec nie sú chyby.
Sebavedomie
je vedieť, že hoci nevyzerám ako Kylie Jenner alebo ktokoľvek je teraz v
móde, ja mám na sebe niečo iné, čo tvorí moje čaro - a že predsa len,
možno bude práve to, že som nemotorná ako práve narodená srnka.
Sebavedomie znamená byť so sebou spokojný.
Sebavedomie je vnútorná rovnováha.
Sebavedomie a sebaláska je jedno a to isté.
A
hlavne som si uvedomila, že až toto všetko prijmete, a naozaj sa
začnete mať radi takí, akí ste - potom ktovie, možno už nebudete riešiť,
ako vyzeráte pred tabuľou, a práve vtedy pred tou tabuľou budete
vyzerať sebavedomo a úžasne - a začnete byť ten človek, čo si to
prezentovanie užíva.
Tak vám teda prajem veľa šťastia s hľadaním vnútornej rovnováhy, kamalásky. A nezabudnite, že vy sami si vytvárate svoj svet.
"It is not what you are that holds you back. It is what you think that you are not."
Mitchie
Mnohí z vás (aj my) už určite museli písať nejakú prácu do školy. Seminárku, esej, sloh, referát, bakalárku, diplomovku, dizertačku... Okej, to posledné je viac-menej vtip, ale ak píšete dizertačku, good for you! Každopádne sme sa rozhodli, že vám prinesieme praktický návod, ako takúto prácu do školy napísať, pretože je to veľmi náročná úloha, takže nám určite za naše rady budete vďační a vďaka nim sa vám podarí prácu úspešne napísať a odovzdať. Vychádzame pritom samozrejme z našich vlastných skúseností, všetko je 100% overené a odskúšané.
1. Všetci dobre vieme, že pred tým, než začnete písať hocijakú dôležitú prácu, musíte dostatok času venovať nepísaniu práce. Respektíve stráviť niekoľko dní/týždňov tým, že sa budete sťažovať na to, že musíte písať, a v skutočnosti len pozerať seriály s výčitkami svedomia. Samozrejme sa nezabudnite presviedčať, že máte predsa stále kopu času.
2. Ak sa už nejaký čas chystáte napríklad založiť si tumblr či instagram, stiahnuť si do mobilu snapchat, whatsapp alebo iné odnože sociálnych sietí, teraz je na to správny čas. Neuponáhľajte to, poriadne popremýšľajte nad svojím užívateľským menom, vyplňte si profil, pridajte si ľudí, sledujte ich fotky a nejaké im v pravidelných intervaloch posielajte späť. Nezabudnite na fotky kopy papierov a kníh so šálkami kávy, slúchadlami, prípadne nejakými kaktusmi v črepníku, aby to bolo dostatočne estetické. Pokojne strávte aranžovaním vášho pracovného stola aj polhodinu, veď za tie lajky to stojí a nezabúdajte na hashtagy! #stuDYING #studentlife #school #deskaesthetics #muchtumblr #veryinstagram
3. Keď už slípnite po sociálnych sieťach, nezabudnite si popozerať aj fejsbukové profily svojich spolužiačok z tretej triedy, ktoré ste nevideli 14 rokov, len aby ste vedeli, ktorá z nich má koľko detí. Jeden z týchto profilov vám určite vnukne nejaký nápad, ako naložiť so svojím voľným časom, ako napríklad začať behať, alebo vyrábať DIY črepníky či záložky. Ako svedomitý študent sa ale zaprisaháte, že to budete robiť až po tom, ako dokončíte svoju prácu, no už je neskoro, keďže si uvedomíte, že ste doteraz so svojím životom nerobili nič dôležité a pravdepodobne len prokrastinujete celých tých 20 rokov, odkedy ste sa narodili, a aký je vlastne zmysel vášho života, kto ste, odkiaľ kráčate, a kam smerujú vaše kroky, a ako vznikol vesmír, a ako zanikne, a je naozaj nekonečný? A bum, špirála existenčných otázok, ktoré vám celkom zaplavia mozog, takže sa nemôžete sústrediť na písanie. Čo už. Zapnite si teda zase fejsbuk, veď na to, aby ste brúzdali najnovšími príspevkami, nepotrebujete premýšľať.
4. Ešte jeden bod venovaný facebooku - nezabudnite si založiť skupinovú konverzáciu s vašimi spolužiakmi, resp. spolutrpiteľmi. Takto si môžete virtuálne plakať vzájomne na pleci, sťažovať sa, že nič nerobíte, že sa vám nechce, že to nezvládnete, že si želáte, aby už bol koniec a vy ste konečne mohli mať voľno, panikárte, koľko málo času vám zostáva... Pomedzi to si vymieňajte trailery na nové filmy a seriály, posielajte si vtipné gify, odkazy na profily fešných chlapcov (alebo dievčat) alebo čokoľvek iné. Tento krok určite nevynechajte, budete sa cítiť oveľa lepšie, keď budete vedieť, že v pazúroch prokrastinácie nie ste sami, ale niekto je v rovnakej situácii ako vy. (Pokiaľ vám spolužiaci neklamú a netvrdia, že sa nič neučili a nič nerobili a potom dostanú áčko. Awks.)
5. Ako to už býva zvykom, keď všetci vaši leniví kamaráti povedia, že ešte nezačali, a že sú uprostred svojho Supernatural maratónu, a vám odľahne a chystáte sa taktiež si zapnúť ďalšiu časť The Originals, zrazu sa v konverzácii ozve ktosi, kto doteraz mlčal, že "ja už mám 872812 strán" a vo vás začnú kričať poplašné alarmy. 872812 strán, a vy nemáte ešte ani úvod?! Výčitky svedomia vás konečne dokopú otvoriť si nový textový dokument, popraskať si hánky a rozprestrieť prsty po klávesnici. Po troch minútach premýšľania, čím začať, vás s najväčšou pravdepodobnosťou však prejde trpezlivosť a pôjdete si do kuchyne spraviť nejaký šmak.
6. Pri jedení sa samozrejme neoplatí začínať písať. Jesť treba v pokoji. Prečo si teda k nemu nepustiť novú časť Good Mythical Morning na Youtube? Veď má len 12 minút. Nevideli ste ani včerajšiu? Nevadí, tá má len 10, to stíhate! Po jedle nezabudnite umyť riad. Prípadne umyte celú kuchyňu. Možno aj kúpeľňu. A pozametajte tie chuchvalce prachu, čo sa vám povaľujú na chodbe. A povysávajte tie vlasy, ktoré máte po celom koberci. A čo ten prach na okennej parapete? Preč s ním! Až teraz máte konečne prostredie, v ktorom môžete pracovať.
7. Už sa nie je na čo vyhovoriť, a je hádam najvyšší čas začať naozaj písať. Po dlhom dlhom dllllhom premýšľaní sa vám pomaly začnú prsty hýbať a stláčať písmenká, vy budete čítať a porovnávať štyri zdroje naraz a parafrázovať každú druhú vetu, až kým sa nedopracujete k decentnému odseku, ktorý uspokojí vaše očakávania.
8. Konečne ste sa rozbehli. Odhodlanie z vás priam srší a vy ako blázon preklikávate medzi miliónom okien vášho prehliadača, ktoré máte pootvárané. Jeden pohľad na hodiny vám prezradí, že je už pravdepodobne neskorá nočná hodina, no vy neprestávate. Dnes napíšete aspoň 10 strán! Okej, 7. Okej, 4. Ale nie menej! Spať pôjdete, až keď ich napíšete. V hlave už plánujete, ako na druhý deň vstanete skôr a napíšete niekoľko ďalších strán ešte pred raňajkami, hoci dobre viete, že sa to nestane.
9. Váš život sa začína točiť okolo práce. Vaša osobná identita je zredukovaná na nič viac, len vedomosti, ktoré ste nadobudli čítaním akademických žurnálov, kritík a rozborov. Zbežný pohľad na hodiny vám vraví, že je niekoľko hodín po obede. Jedli ste vlastne niečo? Ktovie. Podľa prázdneho pocitu v žalúdku asi nie, ale kto má čas robiť si niečo na jedenie? Fejsbuk, ktorý vás doteraz rozptyľoval v pozadí, bol rázne vypnutý a vás nezaujíma nikto a nič, iba potrebný materiál. Word je váš jediný priateľ. Esej je vaša nová realita.
10. V prípade, že vaša práca má nejakého školiteľa/konzultanta/vedúceho/človeka, ktorý ju musí schváliť, tak si po tisíc prečítaniach a kontrolách s F7 poviete, že mu/jej pošlete, čo ste zatiaľ napísali. Keď vám ani po troch dňoch neprichádza žiadna odpoveď, vaše zúfalstvo sa prehlbuje. Nebudete však len tak nečinne sedieť a tak, hoci plní pochybností a obáv, pokračujete v rozpísanej práci. Na ďalší deň vám v schránke bliká nový mail. Vystrašene ho otvoríte a vypadnú vám oči aj sánka, keď uvidíte v prílohe svoju prácu s asi tisíc komentármi typu "používate zdroj, ktorý verejnosť odsúdila", "toto je irelevantná informácia", "parafrázujte to presnejšie" a "veľa gramatických chýb". A to najlepšie na záver - "prerobte to".
11. Zbavíte sa teda všetkého nepotrebného a prepíšete, čo sa vášmu konzultantovi nepáči. Skontrolujete si počet slov/strán, a zistíte, že síce ste predtým boli už za polovicou, zrazu ste opäť v prvej tretine. Brainstorming, o čom písať ďalej, vás dovedie do slepej ulice a vy ste bez nápadov, a teda miesto možného ďalšieho postupu, premýšľate nad tým, ako by ste zväčšili objem toho, čo už máte. Všetky "pretože" prepíšete na "z toho dôvodu, že", miesto "alebo" skúsite "a teda aj", a namiesto "keďže" dáte "napriek tomu, že". Hneď sa zdá, že je vaša esej bohatšia.
12. Po niekoľkých záchvatoch hnevu, keď vám počas písania spadne word a vy ste si dokument neuložili, po mnohých kávach či energetických nápojoch, po milión rokoch prácu dopíšete. Ak máte na to čas, dáte ju niekomu prečítať, napríklad spolubývajucej, mame, tete, susedovi, to je jedno. Opravíte zopár posledných chýb. Rýchlo ešte raz prebehnete text. Napíšete na facebooku nejakému spolužiakovi, ktorý je práve online a uistíte sa, že termín odovzdania bol dodnes. Dodnes znamená dodnes do polnoci, samozrejme. Hodiny ukazujú 23:48 a vy sa spokojne usmejete, keď prácu odošlete a ešte sa tešíte, že máte dobrých desať minút k dobru.
13. Konečne máte čas, môžete opäť žiť svoj život a začať robiť tie DIY črepníky a chodiť behávať, ako ste sa zaprisahávali. Samozrejme, k ničomu z toho sa nedostanete, lebo iné veci sú vám prednejšie.
Tak teda veselé písanie, kamoši, a nech ste čím skôr na 13tom bode.
Can you manage to blow out all the candles? Slow down now, you must be careful about your weight. You must sort out your closet, get rid of the old clothes. You must dress better. You must figure your life out. You must choose a university. This is how you choose the right one.
You must take good care of yourself. You must call your
parents at least twice a week. You must start cooking now. You
must eat more. This is how you wash your clothes. Don't forget to call your parents. You must study harder. You must have a lot of sources. You must
change your way of thinking. You must stop relying on your sources. This is how
to be professional.
You must find a good man that will love you and make you laugh. You must be honest with him. You must remain mysterious. You must let him breathe. You must look for ways to stop hurting. You must say sorry. You must forgive. This is how you learn to let go.
Did you call your parents?
You must smile more often. You must drink less. This is how you slow-dance. You must kiss him tonight because he treated you so nicely, apparently. You must think about the consequences. Don't tell anyone. Especially not your dad. You
must be more careful next time. This is how you love yourself.
You must be more open. You must let people know who you are. You must share your stories. You must keep some secrets. You must speak up. You must let people help you. This is how you hold your head up high.
This is how you stop living in the past. This is how you prepare for the future. This is how you live in the moment. This is how you move on. This is how you look for happiness in little things. This is how you respect yourself. This is how you stop relying on your parents.
This is how you grow up.
Je piatok 5.2. 2016, päť ráno a ja sa zobúdzam po pár hodinách spánku. Cítim sa ako decko, ktoré sa teší na Vianoce, ktoré ide roztrhnúť od radosti, lebo sa nevie dočkať, kedy príde Ježiško. Akurát, že ten môj Ježiško nie je bradatý a vlasatý, ale sú hneď dvaja, jeden má červenú čiapku a druhý ružové vlasy. Poslepiačky sa obliekam, kontrolujem, či mám všetko, čo potrebujem na dva dni v Prahe, osemkrát sa presvedčím, že naozaj mám zbalené lístky na koncert twenty one pilots, na ktorý ideme s mojou kamoškou Elwie. Cez čerstvo napadnutý sneh sa brodím na autobusovú zastávku, aby som sa odviezla do Čadce, kde nás o siedmej čaká Regiojet do Prahy.
Blíži sa čas obeda a s Elwie sedíme vo vlaku. Dali sme si koláčiky a kávu na raňajky, sledujeme, ako plynie krajina za oknami a sem-tam jedna druhej pošepkáme, ako sa veľmi tešíme. Vlakom sa rozľahne hlas, ktorý oznamujeme, že o chvíľu zastavíme v Praze, Hlavní nádraží, přejeme vám příjemný den! Vyjdeme zo stanice a na chvíľu sme stratené. Ako prvé sa chceme dostať do hotela, ktorý sme si zabookovali asi pred mesiacom a ktorý sa nám už cez internet zdal podivný, no bol celkom lacný a tak dúfame, že na prespanie to postačí.
Sme na Václaváku, spravili sme si pár selfie a premýšľame, ktorým smerom sa pustíme. Pri hľadaní hotela nájdeme Lucernu, v ktorej sa večer koná koncert. Zazrieme zväčšujúci sa dav ľudí s červenými čiapkami na hlavách a nepochybujeme, že do šiestej sa ešte niekoľkonásobne zväčší. My však pokračujeme s blúdením, kradneme wifi z okolitých reštaurácií a snažíme sa nájsť správnu ulicu.
Je možno o polhodinu neskôr a my sme konečne našli naše ubytovanie. Respektíve, našli sme presklený sklad, ktorý sa tvári, že je recepcia. S obavami vojdeme dovnútra. Žena nám rusko-česky oznámi, že nás nemá kde ubytovať, pretože sa v našej izbe pokazila kanalizácia. Na chvíľu sa zamýšľam, či mi stevard v Regiojete pridal do latté crystal meth a teraz halucinujem, alebo táto "recepčná" nám práve povedala, že nás nemá kde ubytovať? Druhá možnosť je žiaľ správna a zatiaľčo na ňu neveriacky hľadíme, Pýtame sa, prečo nám nedali vedieť dopredu. Lámanou češtinou a s výrazom, že sa každú chvíľu zrúti, nám oznámi, že sa to stalo iba dnes ráno. Potom sa dnu vovalí asi pätica nespokojne sa tváriacich Turkov, tak nám povie, aby sme chvíľu počkali. Mlčky sme svedkami toho, ako Turek nahnevane otrčí slečne fotografiu vo svojom mobile a vysvetľuje jej, že "I am not a king and my wife is not a queen but this room is an Indian poor bad!" Sťažuje sa, že apartmán, ktorý si zabookovali, vyzerá celkom ináč ako na fotografiách. Napodobenina recepčnej vyzerá, že nemá tušenie, o čom hovoria. Zdá sa, že v tomto hoteli skutočne všetko funguje tak, ako má. Turci nakoniec odídu, nespokojnejší ako predtým a opäť sme v centre pozornosti my. Pýtame sa, či nám teda dajú iné ubytovanie. Recepčná rýchlo prikývne a tvrdí, že nám nájde iný hotel, ktorý bude blízko a v rovnakej cene. Elwie sa pýta, čo s peniazmi za izbu, v ktorej nakoniec nebudeme a ktoré jej strhli z účtu už pri rezervácii napriek oznámeniu, že sa platí až na mieste. Nato sa z druhého kúta ozve ďalšia Ruska, ktorá sa na nás oborí, že sa nemáme čo rozčuľovať, peniaze nám vrátia a jej kolegyňa sa snaží nájsť nám iné ubytovanie, hoci by vôbec nemusela. Uvažujem, že k nej priskočím a jednu jej vrazím. Keď sa opýtam, či nám vie zaručiť, že v tom druhom hoteli nás ubytujú, odpovedá, že možno. Už si predstavujem, ako spíme na jednej z lavičiek na Hlavním nádraží.
S novou vytlačenou rezerváciou a s prísľubom, že peniaze za izbu prídu späť na účet do dvoch dní sa vyberáme opäť do ulíc Prahy a hľadáme druhý hotel. Podarí sa nám ho nájsť a ja sa poteším, keď recepcia vyzerá ako normálna recepcia a recepčná, hoci aj ona má ruský prízvuk, hovorí plynule česky. Hovorí, že nás hneď ubytuje, dáva nám mapu, na ktorej nám vyznačí najbližšie reštaurácie a obchody a posiela nás na druhé poschodie do našej izby. Odľahne mi a so smiechom jej oznamujem, že nás zachránila. Naša izba je prepchatá hnusným barokovým nábytkom, na stene je koberec a obraz bežiacich koní, no je tam posteľ, vaňa, toaleta, kompletná kuchyňa, televízor a wifi. Chvíľu len tak ležíme na posteli a nemôžeme uveriť tomu, čo sa práve stalo.
Keď sa ako-tak dáme dokopy, púšťame sa na prieskum Prahou. Najeme sa v jednej príjemnej hospode, kde počujeme samú angličtinu. Vlastne celý výlet počujeme buď angličtinu alebo slovenčinu. Dostaneme sa ku Karlovmu mostu a neskôr aj k orloju, kde sa stretávame s Chuckom, naším internetovým kamarátom a jeho kamarátkou Zuzkou, ktorá ako jediná z nás Prahu pozná, tak sa z nej stáva akási sprievodkyňa.
Je okolo pol ôsmej a my čakáme pred Lucernou, kde sa rad hýbe pomerne rýchlo. Sem-tam zazrieme červenú čiapku a načierno zafarbené ruky. Dostávame sa dnu, kde ešte stále hrá nejaký DJ, ktorý robí predskokana. Klub je plný, no nie je veľký a nám sa podarí nájsť si celkom dobré miesta naboku, dokonca na schodoch, takže s Elwie máme fajn výhľad aj ponad dav. Netrpezlivo čakáme na ôsmu hodinu.
Je niečo po ôsmej a svetlá konečne zhasnú. Chvíľu mi trvá, kým si uvedomím, že dvojica tmavých postáv na pódiu patrí chlapíkom, ktorí boli doteraz len v mojich slúchatkách či na monitore môjho počítača. (Krátka autorská poznámka: twenty one pilots je dvojica z Ohia, ktorú tvorí Josh hrajúci na bicie a Tyler hrajúci na všetko ostatné, na čo si spomeniete a na ich wiki stránke majú pri sebe napísaných minimálne päť hudobných žánrov. Je to mix rôznorodosti s textami, z ktorých skapete. Ich posledný album sa volá Blurryface a už sú dostatočne známi aj na to, aby ich hrávali na Óčku. Možno preto bolo vekové zloženie koncertu tak v priemere 16 rokov.) Celá sála sa bez váhania pridáva k spevu a tak to je počas celého večera. Tak trošku si želám, aby Tyler pomedzi songy povedal aj niečo iné ako to, že sú prvýkrát v Prahe a how are we feeling out there? ale hudba, spev, masky, červené čiapky, kvetinkové kimono, Joshove salto, ukulele a blikajúce svetlá to vykompenzujú. A ešte nápis, ktorý drží niekto v dave a na ktorom nie je typické I love you či Marry me ale Josh Dun is my mom.
Všetko ubehne akosi príliš rýchlo, vypočujeme si všetky známe piesne, z plných pľúc kričíme refrény a sypeme rýchle rapové pasáže, až nakoniec skončí aj Trees, posledný song na setliste a mám dojem, že mi pri širokých úsmevoch členov kapely, ktoré sa objavujú pri masívnom záverečnom potlesku, vyhŕkne metaforická slza. "We are twenty one pilots and so are you!"
Video uverejnené používateľom Dominika (@iammbatman),
Plní energie a diskutujúci o koncerte a o tom, aký bol skvelý, sa vyberáme na hotel. Pridáva sa k nám dvojica bratrancov našej sprievodkyne a odtiaľ mierime do krčmy s poetickým názvom U suchý dásně. Vraj je tam super. Dúfam, že naozaj je, lebo je to až kdesi v Prahe 2 a kráčame tam hádam tisíc rokov. Pritom si dokola spievame piesne, ktoré sme len pred chvíľou počuli naživo (alebo Bushes of Love). Keď konečne prídeme na miesto určenia, nemáme si kam sadnúť a cez hustý cigaretový dym nevidíme takmer nič. Nakoniec sa všetci natrepeme za jeden stôl, spolu s ešte nejakými ľuďmi, ktorých nepoznám. Objednávame si pivo a hráme Cards Against Humanity.
Sú možno dve ráno a my usúdime, že je načase ísť domov. Rozumej na hotel. Platíme za pivá, pričom nám slovenská čašníčka drzo oznamuje, že žiadne desiatky nečapovala a pýta si asi o päťdesiat korún viac, ako sme pôvodne vypočítali. Prevraciame oči a prisaháme, že do Suchýho dásně sa už nikdy nevrátime.
Pešo kráčame nočnou Prahou, stretávame podnapitých ľudí a nakoniec sa dostávame na hotel. Potajomky do našej izby pre dvoch prepašujeme aj Chucka a dúfame, že Rusi nás za to v noci nezobudia a nerozstrieľajú kalašnikovmi. Pred spaním počúvame a spievame si twenty one pilots a nakoniec smrteľne unavení zaspávame.
Je sobota ráno a my sa smrteľne unavení zobúdzame. Zamierime na raňajky do blízkej reštaurácie, no zisťujeme, že tie sa podávajú až o polhodinu. Ideme sa teda prejsť a dostaneme sa až ku Karlovmu mostu. Ten je takto zavčasu prázdny a bez turistov, tak si urobíme niekoľko fotiek a vraciame sa na raňajky.
Po raňajkách sme ešte unavenejší, no napriek tomu sa opäť vyberáme do mesta, tentokrát do nákupného centra Palladium. Chuck nás zavedie do obchodu s komiksami a ja sa na chvíľu cítim ako v Big Bang Theory, iba čakám, odkiaľ sa vynorí Stuart.
Vôľa na prezeranie pamiatok by aj bola, no naše unavené telesné schránky to nezvládajú a tak si sadáme do Starbucks na prízemí. Barista sa ma pýta, aké meno chcem na pohár a ja len mávnem rukou, že netreba (hoci som sa nedávno dušovala, že si tam dám napísať Beyoncé). Napíše mi tam teda smajlíka a ja nasledujem svoju dvojicu kamarátov k stolíku, kde sa posadíme na najbližšie tri hodiny a hráme Heads up, čo je hra, kde máte na čele napísané nejaké slovo a vaši spoluhráči vám ho musia čo najrýchlejšie opísať tak, aby ste ho uhádli. Akurát sme si to nepísali skutočne na čelo, ale na displej mobilu.
Pridáva sa k nám Zuzka a zavedie nás do parku pri Vltave. Tam opäť hráme Heads up a sťažujeme sa, akí sme strašne unavení. Potom sa vyberáme späť na Hlavní nádraží, odkiaľ nám o 14.46 odchádza vlak naspäť.
Vo vlaku zisťujeme, že Chuck, ktorý cestuje rovnakým vlakom, vôbec nesedí v inom kupé, ako celý čas tvrdil, ale v tom istom, ako my. Väčšinu cesty hráme Heads up alebo si píšeme na messengeri, napriek tomu, že sedíme spolu v jednom kupé. Cesta ubieha rýchlo a zrazu je 19.20 a my vystupujeme. Lúčime sa s Chuckom, ktorý cestuje ďalej a ja bežím na autobus domov, ktorý odchádza o desať minút.
Sedím v autobuse, do slúchatiek si púšťam twenty one pilots a nemôžem uveriť, že pred 24 hodinami som ich počula a videla naživo.
Je pondelok poobede a ja mám ešte stále post concert depression.
21/10 pilotov a červenú čiapku za 700 korún k tomu.
Alex
Recept na guacamole bol relatívne úspešný, dokonca sa mi niektorí z vás dodatočne ozvali, aby mi oznámili, že ho vyskúšali a boli spokojní. Čo ma, samozrejme, veľmi teší a tak si pri mojom tisícom guacamole hovorím, že prečo neskúsiť z avokáda aj niečo sladké? O tejto čokoládovej pene (čo je vlastne lož, lebo tam žiadna čokoláda nejde, ide tam kakao ale to ide aj do čokolády, tak takéto zavádzanie asi musíme akceptovať) som už niekde niekedy počula, no nikoho zrejme neprekvapí, že mi trvalo tisíc rokov, aby som si ju sama pripravila. Dnes sa tak stalo a ľutujem, že som tak neurobila už skôr!
Budete potrebovať
1 zrelé avokádo
2 lyžice kakaa
2 lyžice kokosového mlieka
1 lyžicu medu
Príprava
5 minút
Postup
O tom, že avokádo má byť mäkké, aby sa ľahko spracovávalo, sme si už hovorili, takže pokojne si dajte na čas, kým v obchode vyberiete to pravé. Keď už ho máme pripravené na popravu, rozrežeme ho na polovicu a vydlabeme vnútro. Pridáme kakao, kokosové mlieko a med. Ak vám kokos či med príliš nevoňajú, pokojne ich vynechajte, no najmä vďaka medu bude pena sladšia. Na osladenie môžete namiesto medu použiť napríklad aj stéviu. Alebo môžete vyskúšať vanilkový extrakt či škoricu alebo zázvor. Alebo pridať ďalšie ovocie, napríklad banán. Nakoniec všetko spolu poriadne rozmixujte ponorným mixérom a môžete podávať.
Dobrú chuť!
Alex
