Life in Glasgow: semester 2

Tak sa teda už prvý ročník skončil a ja som už tri dni na Slovensku.
Ak by som si mala vybrať, či bol lepší môj prvý alebo druhý semester, odpoveď by bola jednoznačná - pretože po tom prvom mi popravde nikto nejako extra nechýbal, ale teraz, lúčiť sa so všetkými, sledovať, ako jeden po druhom odchádzajú a potom sama odísť, to boli pre mňa asi najťažšie dni vôbec. A áno, to rátam aj akademický týždeň na maturity.

Počas druhého semestra som bližšie spoznala nie len ľudí okolo seba, ale aj samotný Glasgow. Naučila som sa, kde čo je, kde ísť na lacné jedlo, kam sa chodí do krčmy, čo je dobré a čo nie, ako sa kam dostať, a tak ďalej. Naučila som sa, že nie je hanba veci nevedieť a naučila som sa pýtať. Navyše mi Glasgow oveľa viac prirástol k srdcu.


Výhľad na kampus z môjho okna - všetko to čo vidíte sú "internáty", ktoré si rozhodne nepredstavujte ako slovenské internáty. Ako vidíte na fotke, sú to bežné paneláky. Vnútri v bytoch nájdete kuchyňu spojenú s obývačkou, sprchu, toaletu a šesť izieb - každý má svoju vlastnú izbu, ktorá rozlohou síce nie je bohviečo, ale dá sa tam žiť.


Toto je stena v našej kuchyni, ktorá bola pôvodne otrasne zelená, tak sme začali zbierať všetky tie letáčiky, čo vám ľudia chodia nosiť, aby vás zlanárili na párty a tak podobne, a oblepili ju nimi. Osobne sa mi tento nápad hrozne páčil, lebo nielen že vďaka tomu bola naša kuchyňa/obývačka viac domáca a taká "naša", navyše to tam vyzeralo celkom undergroundovo a niekoľko ľudí sa snažilo náš nápad okopírovať. Na niektorých letákoch sú odporúčania od našej bývalej spolubývajúcej na spôsob "sem nechoďte, je to plné úchylov" alebo "príliš hlasná hudba ale inak skvelé", takže vždy keď sme chceli ísť do nejakého nového klubu, najprv sme konzultovali našu stenu. (Úloha: nájdite na fotke kondómy.)


Toto mi nedalo nepridať, lebo mám najlepšiu mamu na svete a poslala mi plnú krabicu slovenských sladkostí, aby mi nebolo smutno.


Toto sú naše dvere. So spolubývajúcimi sme si robili hororové večery, teda sme si vždy pozreli nejaký ten horor a potom sme počas noci nakreslili nejakú konkrétnu scénu, alebo nejaký náš interný žart, ktorý počas filmu vznikol a nalepili to jedna druhej na dvere.


Toto sú toalety v kaviarni v Edinburghu (The Elephant House), kde J.K. Rowlingová chodila písať Harryho Pottera. Odporúčam tam ísť, keď budete mať možnosť!


V minulom článku som spomínala sochu Duke of Wellington - teraz som si s ním konečne aj spravila fotku! T. U. R. I. S. T. A. Som turista!

Čo pre mňa bol ale asi najväčší krok vpred; začala som ignorovať jazykovú bariéru a úprimne, neviem, či sa to stalo prirodzene alebo čo, ale uprostred semestra som si uvedomila, že hoci sa stále občas vyjadrujem ako blbec a hoci mi stále chýbajú nejaké slovíčka a musím sa k nim dostať opisnou formou, ale už to nie je ako na začiatku, že by som sa bála ozvať, aby som nebrzdila konverzáciu, práveže som sa v mojej partii priateľov cítila natoľko pohodlne, že som mohla rozprávať kedy som chcela, nech to bolo občas akokoľvek pomalé či nezrozumiteľné. Lebo áno, občas som tresla niečo totálne mimo, z čoho nakoniec vzniklo pomenovanie "The Mitchie" - ako by to vysvetlil môj kamoš Devon, "saying things that don't make sense. I mean, they almost do, but not quite". A to je v pohode, lebo úprimne, tešil ma fakt, že okolo mňa boli ľudia, ktorí boli ochotní ma spoznať, čo bol pre mňa big deal, lebo ešte nedávno som bola v tom, že pokiaľ existuje jazyková bariéra, tak priateľstvo nemôže byť nejaké hlboké. Blbosť.


Prvým krokom k tomuto uvedomeniu boli moje spolubývajúce, a to najmä Kat (Kanada), ktorú na fotke objímam a s ktorou som sa zblížila najrýchlejšie a najviac. Kat sa ma na začiatku pýtala veľa otázok a bola trpezlivá pri mojich odpovediach. Navyše je to jeden z tých ľudí, čo sa nepýta len zo slušnosti, ale preto, že ju to naozaj zaujíma. Vďaka nej som sa rozrozprávala a nadobudla oveľa vyššie sebavedomie, nie len v jazyku, ale vo všeobecnosti. Ďalej na fotke Andrea (Amerika), tá krátkovlasá, bola tiež veľkou časťou môjho well-being, keďže rada varila a piekla, takže každý týždeň sme na stole mali nejaký nový koláč. Okrem toho som milovala jej zmysel pre humor, ktorý bol taký typický tumblr-ovský, ak to dáva zmysel. Veľmi pohotový a nenútený, a ja som vždy len žasla nad obdivuhodnými spôsobmi, akými funguje jej mozog. Nad Andreou je Inge (Nórsko), ktorú som počas semestra videla málokedy, lebo tam mala svojich kamarátov a väčšinu času trávila s nimi, ale vždy bola hrozne veselá a vysmiata a každý deň sa ma spýtala, ako sa mám. V neposlednom rade Paige (Kanada), ktorá bola viac-menej extrovertná verzia mňa. Na Paige som najviac milovala to, ako sa nikdy nehanbila byť sama sebou a ako v jednu chvíľu dokázala mať správanie 5 ročného dieťaťa a vytiahnuť to aj z vás, a v nasledujúcej sekunde z nej bola zodpovedná dospelá, ktorá ma neuveriteľne inšpirovala.


A moji obľúbení chlapci, ktorí bývali len dve poschodia pod nami. Devon (Amerika), chalan v sivom, s nami trávil hádam najviac času, náš byt začal volať jeho druhým domovom, lebo tam bol v podstate viac ako u seba. Zo začiatku sme ho s Kat pozývali na filmové večery, ktoré sa u nás konali hádam každý druhý deň, a neskôr už sa pozýval aj sám, pričom si u nás vždy zvykol uvariť večeru a robiť nám všetkým fajné drinky. Rozprávali sme sa bez zábran, mohla som mu povedať čokoľvek a nikdy som nemala strach, že by sa na mňa potom pozeral inak. No a na záver Nathaniel (Kanada). Človek, ktorý mi bol najviac blízky a komu povedať zbohom bolo najťažšie.



Tento semester som spoznala veľa skvelých ľudí, pričom z nich som tu spomenula iba malú, no zato veľmi dôležitú čiastku. Je pre mňa ťažké predstaviť si, že sa budem po prázdninách vracať do Glasgowa, a nikto z nich tam nebude, keďže všetci boli na výmennom pobyte iba na jeden semester. Viem, že väčšina z týchto priateľstiev časom oslabne alebo celkom zanikne, ale verím, že medzi nimi budú aj také, ktoré budú trvať roky, aj ak ich budeme môcť udržiavať iba online.

Ďakujem, ak ste ma čítali a dúfam, že vám nevadí, že tento druhý článok z glasgowskej série bol viac osobný - odrážalo sa v ňom len to, o koľko viac osobné boli moje zážitky. Nestalo sa síce nič také neuveriteľné ako počas prvého semestra, nešla som na žiadne ocenenia a nestretla som nijakú celebritu, ale zato som spoznala ľudí, ktorí pre mňa tento polrok spravili oveľa krajší, než ten, počas ktorého sa mi stávali tie zázraky. :)