Je piatok 5.2. 2016, päť ráno a ja sa zobúdzam po pár hodinách spánku. Cítim sa ako decko, ktoré sa teší na Vianoce, ktoré ide roztrhnúť od radosti, lebo sa nevie dočkať, kedy príde Ježiško. Akurát, že ten môj Ježiško nie je bradatý a vlasatý, ale sú hneď dvaja, jeden má červenú čiapku a druhý ružové vlasy. Poslepiačky sa obliekam, kontrolujem, či mám všetko, čo potrebujem na dva dni v Prahe, osemkrát sa presvedčím, že naozaj mám zbalené lístky na koncert twenty one pilots, na ktorý ideme s mojou kamoškou Elwie. Cez čerstvo napadnutý sneh sa brodím na autobusovú zastávku, aby som sa odviezla do Čadce, kde nás o siedmej čaká Regiojet do Prahy.
Blíži sa čas obeda a s Elwie sedíme vo vlaku. Dali sme si koláčiky a kávu na raňajky, sledujeme, ako plynie krajina za oknami a sem-tam jedna druhej pošepkáme, ako sa veľmi tešíme. Vlakom sa rozľahne hlas, ktorý oznamujeme, že o chvíľu zastavíme v Praze, Hlavní nádraží, přejeme vám příjemný den! Vyjdeme zo stanice a na chvíľu sme stratené. Ako prvé sa chceme dostať do hotela, ktorý sme si zabookovali asi pred mesiacom a ktorý sa nám už cez internet zdal podivný, no bol celkom lacný a tak dúfame, že na prespanie to postačí.
Sme na Václaváku, spravili sme si pár selfie a premýšľame, ktorým smerom sa pustíme. Pri hľadaní hotela nájdeme Lucernu, v ktorej sa večer koná koncert. Zazrieme zväčšujúci sa dav ľudí s červenými čiapkami na hlavách a nepochybujeme, že do šiestej sa ešte niekoľkonásobne zväčší. My však pokračujeme s blúdením, kradneme wifi z okolitých reštaurácií a snažíme sa nájsť správnu ulicu.
Je možno o polhodinu neskôr a my sme konečne našli naše ubytovanie. Respektíve, našli sme presklený sklad, ktorý sa tvári, že je recepcia. S obavami vojdeme dovnútra. Žena nám rusko-česky oznámi, že nás nemá kde ubytovať, pretože sa v našej izbe pokazila kanalizácia. Na chvíľu sa zamýšľam, či mi stevard v Regiojete pridal do latté crystal meth a teraz halucinujem, alebo táto "recepčná" nám práve povedala, že nás nemá kde ubytovať? Druhá možnosť je žiaľ správna a zatiaľčo na ňu neveriacky hľadíme, Pýtame sa, prečo nám nedali vedieť dopredu. Lámanou češtinou a s výrazom, že sa každú chvíľu zrúti, nám oznámi, že sa to stalo iba dnes ráno. Potom sa dnu vovalí asi pätica nespokojne sa tváriacich Turkov, tak nám povie, aby sme chvíľu počkali. Mlčky sme svedkami toho, ako Turek nahnevane otrčí slečne fotografiu vo svojom mobile a vysvetľuje jej, že "I am not a king and my wife is not a queen but this room is an Indian poor bad!" Sťažuje sa, že apartmán, ktorý si zabookovali, vyzerá celkom ináč ako na fotografiách. Napodobenina recepčnej vyzerá, že nemá tušenie, o čom hovoria. Zdá sa, že v tomto hoteli skutočne všetko funguje tak, ako má. Turci nakoniec odídu, nespokojnejší ako predtým a opäť sme v centre pozornosti my. Pýtame sa, či nám teda dajú iné ubytovanie. Recepčná rýchlo prikývne a tvrdí, že nám nájde iný hotel, ktorý bude blízko a v rovnakej cene. Elwie sa pýta, čo s peniazmi za izbu, v ktorej nakoniec nebudeme a ktoré jej strhli z účtu už pri rezervácii napriek oznámeniu, že sa platí až na mieste. Nato sa z druhého kúta ozve ďalšia Ruska, ktorá sa na nás oborí, že sa nemáme čo rozčuľovať, peniaze nám vrátia a jej kolegyňa sa snaží nájsť nám iné ubytovanie, hoci by vôbec nemusela. Uvažujem, že k nej priskočím a jednu jej vrazím. Keď sa opýtam, či nám vie zaručiť, že v tom druhom hoteli nás ubytujú, odpovedá, že možno. Už si predstavujem, ako spíme na jednej z lavičiek na Hlavním nádraží.
S novou vytlačenou rezerváciou a s prísľubom, že peniaze za izbu prídu späť na účet do dvoch dní sa vyberáme opäť do ulíc Prahy a hľadáme druhý hotel. Podarí sa nám ho nájsť a ja sa poteším, keď recepcia vyzerá ako normálna recepcia a recepčná, hoci aj ona má ruský prízvuk, hovorí plynule česky. Hovorí, že nás hneď ubytuje, dáva nám mapu, na ktorej nám vyznačí najbližšie reštaurácie a obchody a posiela nás na druhé poschodie do našej izby. Odľahne mi a so smiechom jej oznamujem, že nás zachránila. Naša izba je prepchatá hnusným barokovým nábytkom, na stene je koberec a obraz bežiacich koní, no je tam posteľ, vaňa, toaleta, kompletná kuchyňa, televízor a wifi. Chvíľu len tak ležíme na posteli a nemôžeme uveriť tomu, čo sa práve stalo.
Keď sa ako-tak dáme dokopy, púšťame sa na prieskum Prahou. Najeme sa v jednej príjemnej hospode, kde počujeme samú angličtinu. Vlastne celý výlet počujeme buď angličtinu alebo slovenčinu. Dostaneme sa ku Karlovmu mostu a neskôr aj k orloju, kde sa stretávame s Chuckom, naším internetovým kamarátom a jeho kamarátkou Zuzkou, ktorá ako jediná z nás Prahu pozná, tak sa z nej stáva akási sprievodkyňa.
Je okolo pol ôsmej a my čakáme pred Lucernou, kde sa rad hýbe pomerne rýchlo. Sem-tam zazrieme červenú čiapku a načierno zafarbené ruky. Dostávame sa dnu, kde ešte stále hrá nejaký DJ, ktorý robí predskokana. Klub je plný, no nie je veľký a nám sa podarí nájsť si celkom dobré miesta naboku, dokonca na schodoch, takže s Elwie máme fajn výhľad aj ponad dav. Netrpezlivo čakáme na ôsmu hodinu.
Je niečo po ôsmej a svetlá konečne zhasnú. Chvíľu mi trvá, kým si uvedomím, že dvojica tmavých postáv na pódiu patrí chlapíkom, ktorí boli doteraz len v mojich slúchatkách či na monitore môjho počítača. (Krátka autorská poznámka: twenty one pilots je dvojica z Ohia, ktorú tvorí Josh hrajúci na bicie a Tyler hrajúci na všetko ostatné, na čo si spomeniete a na ich wiki stránke majú pri sebe napísaných minimálne päť hudobných žánrov. Je to mix rôznorodosti s textami, z ktorých skapete. Ich posledný album sa volá Blurryface a už sú dostatočne známi aj na to, aby ich hrávali na Óčku. Možno preto bolo vekové zloženie koncertu tak v priemere 16 rokov.) Celá sála sa bez váhania pridáva k spevu a tak to je počas celého večera. Tak trošku si želám, aby Tyler pomedzi songy povedal aj niečo iné ako to, že sú prvýkrát v Prahe a how are we feeling out there? ale hudba, spev, masky, červené čiapky, kvetinkové kimono, Joshove salto, ukulele a blikajúce svetlá to vykompenzujú. A ešte nápis, ktorý drží niekto v dave a na ktorom nie je typické I love you či Marry me ale Josh Dun is my mom.
Všetko ubehne akosi príliš rýchlo, vypočujeme si všetky známe piesne, z plných pľúc kričíme refrény a sypeme rýchle rapové pasáže, až nakoniec skončí aj Trees, posledný song na setliste a mám dojem, že mi pri širokých úsmevoch členov kapely, ktoré sa objavujú pri masívnom záverečnom potlesku, vyhŕkne metaforická slza. "We are twenty one pilots and so are you!"
Video uverejnené používateľom Dominika (@iammbatman),
Plní energie a diskutujúci o koncerte a o tom, aký bol skvelý, sa vyberáme na hotel. Pridáva sa k nám dvojica bratrancov našej sprievodkyne a odtiaľ mierime do krčmy s poetickým názvom U suchý dásně. Vraj je tam super. Dúfam, že naozaj je, lebo je to až kdesi v Prahe 2 a kráčame tam hádam tisíc rokov. Pritom si dokola spievame piesne, ktoré sme len pred chvíľou počuli naživo (alebo Bushes of Love). Keď konečne prídeme na miesto určenia, nemáme si kam sadnúť a cez hustý cigaretový dym nevidíme takmer nič. Nakoniec sa všetci natrepeme za jeden stôl, spolu s ešte nejakými ľuďmi, ktorých nepoznám. Objednávame si pivo a hráme Cards Against Humanity.
Sú možno dve ráno a my usúdime, že je načase ísť domov. Rozumej na hotel. Platíme za pivá, pričom nám slovenská čašníčka drzo oznamuje, že žiadne desiatky nečapovala a pýta si asi o päťdesiat korún viac, ako sme pôvodne vypočítali. Prevraciame oči a prisaháme, že do Suchýho dásně sa už nikdy nevrátime.
Pešo kráčame nočnou Prahou, stretávame podnapitých ľudí a nakoniec sa dostávame na hotel. Potajomky do našej izby pre dvoch prepašujeme aj Chucka a dúfame, že Rusi nás za to v noci nezobudia a nerozstrieľajú kalašnikovmi. Pred spaním počúvame a spievame si twenty one pilots a nakoniec smrteľne unavení zaspávame.
Je sobota ráno a my sa smrteľne unavení zobúdzame. Zamierime na raňajky do blízkej reštaurácie, no zisťujeme, že tie sa podávajú až o polhodinu. Ideme sa teda prejsť a dostaneme sa až ku Karlovmu mostu. Ten je takto zavčasu prázdny a bez turistov, tak si urobíme niekoľko fotiek a vraciame sa na raňajky.
Po raňajkách sme ešte unavenejší, no napriek tomu sa opäť vyberáme do mesta, tentokrát do nákupného centra Palladium. Chuck nás zavedie do obchodu s komiksami a ja sa na chvíľu cítim ako v Big Bang Theory, iba čakám, odkiaľ sa vynorí Stuart.
Vôľa na prezeranie pamiatok by aj bola, no naše unavené telesné schránky to nezvládajú a tak si sadáme do Starbucks na prízemí. Barista sa ma pýta, aké meno chcem na pohár a ja len mávnem rukou, že netreba (hoci som sa nedávno dušovala, že si tam dám napísať Beyoncé). Napíše mi tam teda smajlíka a ja nasledujem svoju dvojicu kamarátov k stolíku, kde sa posadíme na najbližšie tri hodiny a hráme Heads up, čo je hra, kde máte na čele napísané nejaké slovo a vaši spoluhráči vám ho musia čo najrýchlejšie opísať tak, aby ste ho uhádli. Akurát sme si to nepísali skutočne na čelo, ale na displej mobilu.
Pridáva sa k nám Zuzka a zavedie nás do parku pri Vltave. Tam opäť hráme Heads up a sťažujeme sa, akí sme strašne unavení. Potom sa vyberáme späť na Hlavní nádraží, odkiaľ nám o 14.46 odchádza vlak naspäť.
Vo vlaku zisťujeme, že Chuck, ktorý cestuje rovnakým vlakom, vôbec nesedí v inom kupé, ako celý čas tvrdil, ale v tom istom, ako my. Väčšinu cesty hráme Heads up alebo si píšeme na messengeri, napriek tomu, že sedíme spolu v jednom kupé. Cesta ubieha rýchlo a zrazu je 19.20 a my vystupujeme. Lúčime sa s Chuckom, ktorý cestuje ďalej a ja bežím na autobus domov, ktorý odchádza o desať minút.
Sedím v autobuse, do slúchatiek si púšťam twenty one pilots a nemôžem uveriť, že pred 24 hodinami som ich počula a videla naživo.
Je pondelok poobede a ja mám ešte stále post concert depression.
21/10 pilotov a červenú čiapku za 700 korún k tomu.
Alex
