Milujem silné emócie a milujem o nich písať. Podvedome som sa vždy snažila všetko opísať tak, aby bolo všetkým celkom jasné, čo z textu majú vycítiť a s akou emóciou odísť, no až tento rok som si uvedomila, že takéto vnucovanie nie je veľmi dobré. Lekcia kreatívneho písania: Treba sa vzdať tejto kontroly a nechať každého, nech si z textu odnesie to, čo tam sám nájde. Aj ak to nebude presne ten pocit, ktorý som pri písaní cítila ja, ale o to predsa nejde - miesto toho, aby som ostatných nútila cítiť svoje emócie, musím im nechať priestor nájsť si tam to vlastné niečo, s čím sa budú vedieť "zjednotiť".

A vzhľadom na to, že pre mňa bolo ťažké vzdať sa tejto kontroly, mala som pred poéziou - kde je všetko všeobecné a metaforické a plne odovzdávajúce sa čítateľom - obrovský rešpekt. Najviac ma desili haiku básne, keďže v málo vetách vždy povedia veľmi veľa. V škole ma však naučili, že nie je vždy dobré robiť len to, v čom sa cítime pohodlne, a teda som prijala výzvu a na koncoročné hodnotenie odovzdala básne. A spravila som dobre, lebo som dostala oveľa vyššie hodnotenie, než na prvom zadaní, kde som posielala prózu! Okrem toho ma naučili ešte jednu veľmi užitočnú a peknú vec; lekcia kreatívneho písania #2: "The white space between lines is rarely silent."

Jedna z mojich básní bolo haiku, ktoré som po odovzdaní trochu roztiahla a spravila z neho akúsi mini sériu, lebo ako sa zdá, milujem robiť medzi vecami spojitosti. A hoci majú všetky niečo spoločné (každé sa viaže s nejakým ročným obdobím), každé haiku stojí samostatne a má svoj vlastný príbeh.

(Pozn.: haiku je typ básne pochádzajúcej z Japonska, pozostáva z troch riadkov, pričom prvý má 5 slabík, druhý 7 a tretí 5.)

Playful
Like a fox