Tí z vás, ktorí sa so mnou kamošia na Fejsbuku, si možno všimli, že len nedávno som začala pracovať v koncertovej aréne Hydro v Glasgowe. Moje šichty fungujú asi tak, že nám každý týždeň rozpošlú harmonogram, kedy potrebujú ľudí, my im napíšeme, kedy môžeme pracovať, a oni nás kamsi zaradia. Z čoho vyplýva, že na každej šichte som kdesi inde – doteraz som však vždy robila hlavne s jedlom, až včera ma prvý raz dali do baru. A to vám poviem, toto bol zážitok, ktorý predčil všetky ostatné.
Po prvé by
ste mali vedieť, že doteraz boli v Hydre majstrovstvá v gymnastike,
takže všetci naši zákazníci boli ľúbezné zlatunké rodinky s deťmi. Včera
tam mali koncert U2, takže drvivá väčšina našich zákazníkov boli už podnapití
chlapi päťdesiatnici. Kde-tu sa mi popred kasu mihol aj nejaký ten mlaďas so
sexy akcentom, ale tých bolo dokopy asi... dvaja. Lol.
Každopádne,
poďme pekne poporiadku.
Za mnou
osemstopäťdesiatsedemtisíc alkoholov, štyristodvanásť vecí, s ktorými ich
môžete mixovať, a osemdesiatsedem ďalších hovadín. Štyri rôzne typy
plastových pohárov a každý jeden drink musíme vyliať z fľašky do
určitého typu pohára. Na tento pohár treba dať aj veko. Na tento nie, a na
tamten zase áno.
Pred
otvorením som mierne stresovala, lebo som si bola istá, že prvú pol hodinu
budem len zmätene pobehovať a hľadať, čo mám spraviť, kde to mám spraviť
a ako to mám spraviť, a či na to čo som spravila treba dať aj veko,
a či to naliať doplna alebo len do polovice a tak ďalej a tak
ďalej. Totiž, nielen že som nikdy v bare nepracovala, navyše nie som
nejaký alkoholik (napriek populárnej mienke všakže ahahaha), takže som si ani
nebola istá, čo je čo.
Teda, áno,
na fľaškách to je vždy napísané. Viem rozoznať kapitána od Ginu. Keď však ktosi
prišiel s tým, že si dá Strongbow, ale rád by to s blackcurrant
príchuťou a ku tomu dvojitý diétny gin and tonic, tak som len kukala, že
pardon, whatchu mean fam. Máme čapovaný
Strongbow. To je šecko. Jaký blackcurrant tu po mne chceš. A diétny gin and tonic? Ta co si še, to ja
neznam. (Naozaj netuším prečo som prešla do východňarčiny.) Našťastie sa ale šicko
sa vyriešilo, blackcurrant bolo dajaké sladidlo čo som našla v skrinke,
a diétny gin and tonic som povedala, že nemáme. Doteraz neviem, či máme.
Doteraz neviem, čo to vlastne znamená... hoci sa mi to pokúšal vysvetliť. Soz
m8 I not inglish. I from Slovakia, I no understawn.
Našťastie som ale za zadkom mala jedného týpka ejkejej Pítra, ktorý tam bol navyše, takže nebol za kasou a len nám pomáhal robiť drinky, a keďže na mojej kase bolo najviac ľudí, pomáhal hlavne mne, a keď som bola zmätená, len som sa k nemu otočila prosiac ho o preklad, a veľmi ochotne mi pomohol a potľapkal ma po chrbte, že das okay pal, doncha worry my wee friend, čo bolo v podstate veľmi zlaté, lebo som to občas naozaj aj potrebovala. A iní boli zase veľmi milí ohľadom svojich nezvyčajných požiadavok, jeden týpek sa smial, keď som z neho bola zmätená a sa ma pýta: "Is that quite new for you?"
"Yeah, well, I am foreign."
"How foreign?"
"Slovakia."
"Well I’m foreign too. I’m from England."
"That doesn’t count!" A tak sme še
šebe ponaťahovali a pobavili a šicko mi vysvetlil jak má byc. Možno
to naozaj bolo tým, že som foreign, že boli takíto miľuňkí ku mne a nikto
si nepovedal že džizas, jak túto ženskú mohli postaviť za bar. Teda, možno si
to niektorí povedali. Ale nikto z nich mi to nedal najavo. Jediní hnusní
zákazníci za celú noc boli len dve opité blondíny, ktoré boli fakt že protivné
a drzé, a vďakabohu sa ku mne vtedy postavil Pítr a celé ich
odbavil za mňa.
Uprostred
noci a uprostred koncertu U2 zrazu nastal rozruch v okolí našich
stánkov a barov. Väčšina fanúšikov bola vnútri a jedlo a nápoje
si vtedy kupovalo dokopy možno tak 30 ľudí, takže som si ten rozruch najprv ani
nevšimla, ale keď nakoniec dvihnem hlavu, zrazu vidím, ako celá kapela U2
prechádza okolo nás, len tak akoby sa nič nedialo, nie, vôbec nemáme práve
koncert, však čo, pozrieme sa čo tu máme za menu. Vtipálci.
Ale späť
k baru. Opití chlapi občas flirtovali. Iní so mnou vtipkovali. Jeden
päťdesiatnik prišiel ku mne, vypýtal si dve pivá a ja som ich šla naťukať
do kasy, keď mi padol celý systém a poprosila som kolegu Kennyho (THEY
KILLED KENNY! YOU BASTARDS!) po mojej pravici, aby vzal pánovu objednávku.
A pán mu zaplatil 20tkou, a vraví, že nech mu nevydáva, ale že nech
si to sprepitné ani nenecháva, že to nie je preňho, ale pre tú bejb ejkejej pre
mňa trolololo. (Bohužiaľ som si toto štedré sprepitné nemohla celé nechať sama,
keďže si ich všetci delíme, fňučQy.)
Úprimne, hoci som z toho mala zozačiatku bobky, veľmi rýchlo
som si to obľúbila. Síce som sa za tých 5 hodín nezastavila ani len na minútu,
bolo to fakt čosi. Srandy kopec a zábavy ešte viac.
Na záver
večera, keď sme rátali kasy, vyhrala som našu malú súťaž o to, kto bude
mať najviac peňazí, s najväčším prehľadom na svete. Moja kasa za ten večer
nazbierala – nejaké odhady? Prijímam
stávky. Nože si tipnite. Koncert U2. Koľko by ste povedali, že za 5 hodín, čo
sme mali otvorené, sa nakopilo v jednej kase peňazí? Máte premyslené? Tak
nuže poďme zistiť ako blízko či ďaleko je váš odhad.
Prosím
pekne, 1,980 libier. Rukami mi prešlo preboha dvetisíc libier panebože čosi.
Mala som len vytiahnuť toten šuflík s penezmi, rozutekať sa kade-ľahšie a
presťahovať sa do Mexika. A kúpiť si manžela. Preboha, za toten penes by
som si mohla kúpiť celého Liama Payna aj s rodinou.
Čerešnička
na záver noci, keď som sa prezliekala v dámskych šatniach, dala som sa do
reči s dvoma slečnami tam. Len taký casual small talk, kde ste dnes
robili, aké to bolo, počúvajte čo sa mi stalo, a tak ďalej a tak
ďalej. Po desiatich minútach sa pýtam blondíny vedľa seba, oh by the way, where u from fam? Ona na to, "Slovakia."
A ja som sa len začala smiať že trolololo však ja tiež. Koľká náhoda, no
ne.
Tak ja len
tak, že mám za sebou pilný večer, je mi hej, a keď sme si nakoniec celé
sprepitné podelili, tak mám len dve libry. Hajzlové.
Tschüss!
Mitchie
