Milujem silné emócie a milujem o nich písať. Podvedome som sa vždy snažila všetko opísať tak, aby bolo všetkým celkom jasné, čo z textu majú vycítiť a s akou emóciou odísť, no až tento rok som si uvedomila, že takéto vnucovanie nie je veľmi dobré. Lekcia kreatívneho písania: Treba sa vzdať tejto kontroly a nechať každého, nech si z textu odnesie to, čo tam sám nájde. Aj ak to nebude presne ten pocit, ktorý som pri písaní cítila ja, ale o to predsa nejde - miesto toho, aby som ostatných nútila cítiť svoje emócie, musím im nechať priestor nájsť si tam to vlastné niečo, s čím sa budú vedieť "zjednotiť".
A vzhľadom na to, že pre mňa bolo ťažké vzdať sa tejto kontroly, mala som pred poéziou - kde je všetko všeobecné a metaforické a plne odovzdávajúce sa čítateľom - obrovský rešpekt. Najviac ma desili haiku básne, keďže v málo vetách vždy povedia veľmi veľa. V škole ma však naučili, že nie je vždy dobré robiť len to, v čom sa cítime pohodlne, a teda som prijala výzvu a na koncoročné hodnotenie odovzdala básne.
Jedna z mojich básní bolo haiku, ktoré som po odovzdaní trochu roztiahla a spravila z neho akúsi mini sériu, lebo ako sa zdá, milujem robiť medzi vecami spojitosti. A hoci majú všetky niečo spoločné (každé sa viaže s nejakým ročným obdobím), každé haiku stojí samostatne a má svoj vlastný príbeh.
(Pozn.: haiku je typ básne pochádzajúcej z Japonska, pozostáva z troch riadkov, pričom prvý má 5 slabík, druhý 7 a tretí 5.)
When the sun almost
Compared to the warmth of you
I loved myself more
Before you made her your air.
Instead of goodbye
You said, "I will be in touch"
And then turned to snow
When everything thaws
But the memory of you
You'll help me blossom